David: Brooks: Človek, zver spoločenský

Keď ma zamestnali v mojej momentálnej práci, dostal som dobrú radu, každý deň urobiť rozhovor s troma politikmi. A po toľkom kontakte s politikmi, vám môžem povedať, že sú to emocionálni šialenci. Majú to, čomu hovorím logorrhea demencia, čo znamená, že rozprávajú tak veľa, až sa z toho zbláznia. (Smiech) Ale majú neuveriteľné komunikačné schopnosti. Keď sa s nimi stretnete, tak sa na vás upnú, pozerajú sa vám do očí, narušujú váš osobný priestor, masírujú vám mozgy.

Pred pár mesiacmi som bol na večeri s republikánskym senátorom, ktorý držal ruku na mojom vnútornom stehne počas celej večere -- stískal ho. Raz som -- to bolo pred rokmi -- videl ako sa v Senáte stretli Ted Kennedy a Dan Quayle . A boli priatelia, tak sa objímali a smiali sa a ich tváre boli asi takto vzdialené. Hýbali sa a obtierali a hýbali si navzájom rukami hore a dolu. A ja som si hovoril, "Vezmite si izbu. Nie som na to zvedavý." Ale mali tie komunikačné schopnosti.

Ďalší prípad: Pri posledných voľbách som nasledoval Mitta Romneyho po New Hampshire. Kampaň robil so svojimi piatimi dokonalými synmi: Bipom, Chipom, Zipom, Lipom a Dipom. (Smiech) A chystá sa na večeru. A keď na ňu príde, predstaví sa rodine a hovorí, "Z akej dediny v New Hampshire ste?" A potom popíše dom, ktorý v tej dedine vlastnil. A prechádza sa po miestnosti a potom, keď odchádza, povie prvé mená skoro každého, koho práve spoznal. Hovoril som si, "Dobre, tak tomuto sa hovorí komunikačné schopnosti."

Ale je paradoxné, že keď sa väčšina z týchto ľudí prepne do politického módu, táto spoločenská vnímavosť sa stratí a začnú rozprávať ako účtovníci. Takže v priebehu mojej kariéry som sa zaoberal sériami rôznych zlyhaní. Keď sa rozpadol Sovietsky zväz, poslali sme tam ekonómov s privatizačnými plánmi a im chýbala hlavne dôvera spoločnosti. Vpadli sme vojensky do Iraku, nevedomí si kultúrnych a psychologických faktov. Mali sme finančný regulačný systém založený na predpokladoch, že obchodníci sú racionálne zmýšľajúci ľudia, ktorí by neurobili nič hlúpe. 30 rokov sa zaoberám školskou reformou a my sme v podstate preorganizovali byrokratické kategórie -- charterové, súkromné školy, poukážky -- ale výsledky boli každý rok slabé. Fakt je, že ľudia sa učia od ľudí, ktorých milujú. A pokiaľ nehovoríte o individuálnom vzťahu medzi učiteľom a študentom, nehovoríte o tejto skutočnosti, no táto skutočnosť je vymazaná z našich procesov tvorby politiky.

A to ma viedlo k otázke: Prečo sú spoločensky najvycvičenejší ľudia na zemi celkom odľudštení, keď premýšľajú nad politikou? A došiel som k záveru, že je to symptóm väčšieho problému. Že po storočia sme preberali pohľad na ľudskú povahu založený na predstave, že sme oddelení, že rozumné uvažovanie je oddelené od emócií a že spoločnosť sa rozvíja do takej miery, že rozum môže potlačiť túžby. A to viedlo k pohľadu na ľudskú povahu, že sme racionálne zmýšľajúci jedinci, ktorí na podnety reagujú priamočiaro. A to viedlo k videniu sveta ako miesta, kde sa ľudia snažia používať fyzikálne predpoklady na meranie ľudského správania. A to spôsobilo obrovskú amputáciu, plytký pohľad na ľudskú povahu.

Veľmi dobre nám ide rozprávanie o materiálnych veciach, ale sme slabí v rozprávaní o emóciách. Vieme dobre rozprávať o schopnostiach a bezpečnosti a zdraví, nevieme rozprávať o charaktere. Alasdair MacIntyre, slávny filozof, povedal, že "Máme antické poňatie morálky mravnosti, cti, dobroty, ale už viac nemáme systém, ktorým ich prepojiť." A to viedlo k plytkej ceste v politike, ale tiež v celej škále ľudských snažení.

Môžete si to všimnúť v spôsobe, akým vychovávame naše deti. O tretej poobede idete do základnej školy a vidíte ako vychádzajú deti a tie majú na sebe tie 40-kilové batohy. Ak ich vietor zvalí na zem, ostanú na nej uväznení ako chrobáky. Na cestách vidíte tie autá -- zvyčajne je to Saab alebo Audi alebo Volvo, pretože mať luxusné auto je v istých oblastiach spoločensky akceptovateľné, pokiaľ pochádza z krajiny odmietavej k americkej zahraničnej politike -- to je v poriadku. Po deti chodia tvory, ktorým hovorím super-matky, čo sú úspešné kariéristky, ktoré si musia vziať voľno, aby sa uistili, že sa ich deti dostanú na Harvard. A zvyčajne super-matky ľahko spoznáte, pretože vážia ešte menej než ich vlastné deti. (Smiech) Takže od momentu otehotnenia robia drobné cviky na zadok. Deti sa narodia, a už na nich mávajú kartičkami v mandarínčtine.

Chcú, aby boli vzdelané, takže na ceste domov ich vezmú do zmrzlinárne Ben & Jerry, ktorá ma svoju vlastnú zahraničnú politiku. V jednej z mojich kníh som srandoval, že Ben & Jerry by mali vyrábať pacifistickú zubnú pastu -- nezabije baktérie, len ich požiada, aby odišli. To by šlo na dračku. (Smiech) A po dojčenskú výživu chodia do Whole Foods. A Whole Foods sú jedny z tých progresívnych potravín, kde všetci pokladníci vyzerajú akoby tam boli dočasne pridelení z Amnesty International. (Smiech) Kupujú tam tie sladkosti z morských rias, s názvom Veggie Booty s kelom, ktoré sú pre deti, ktoré prídu domov a povedia, "Mami, mami, chcem sladkosť, ktorá ma ochráni pred rakovinou hrubého čreva."

(Smiech)

A tak sú deti vychovávané istým spôsobom, zbierajú úspechy, ktoré vieme zmerať -- maturity, hodiny hry na hoboj, futbalový tréning. Idú na súťaživé vysoké školy, nájdu si dobré práce a niekedy sa stanú úspešnými už na prvý pohľad, a zarábajú tony peňazí. Niekedy ich vidíte na dovolenkách, napríklad v Jackson Hole alebo v Aspene. Sú elegantní a štíhli -- vlastne ani nemajú stehná; majú len jedno elegantné lýtko na druhom. (Smiech) Majú vlastné deti a dosiahli genetický zázrak tým, že si vzali prekrásnu osobu, takže ich babky vyzerajú ako Gertruda Stein, ich dcéry vyzerajú ako Halle Berry -- neviem, ako sa im to podarilo. Prídu tam a uvedomia si, že je v móde mať psov trikrát tak vysokých ako je výška vášho stropu. Tak si zaobstarajú tých chlpatých 80-kilových psov -- vyzerajú ako velociraptory, všetci majú mená po postavách Jane Austen.

A potom, keď zostarnú, nevyvinuli síce životnú filozofiu, ale učinili rozhodnutie, "Bol som úspešný vo všetkom, ja proste nezomriem." A tak si najmú osobných trénerov, dopujú sa Cialisom ako mentolkami. Vidíte ich na horách. Jazdia na bežkách po horách s tými ponurými výrazmi na tvárach, v porovnaní s ktorými aj Dick Cheney vyzerá ako Jerry Lewis. (Smiech) A keď popri vás presvištia, je to ako keby popri vás prešiel malý železný Raisinet smerujúci nahor.

(Smiech)

A to je súčasťou života, ale nie je to jeho jedinou súčasťou. Myslím, že za posledné roky nám bol poskytnutý hlbší pohľad do ľudskej povahy a hlbší pohľad na to, kým sme. A nie je založený na teológii alebo filozofii, je to štúdia mysle skrz všetky možné sféry výskumu, od neurovedy po kognitívne vedy, behaviorálnu ekonómiu, psychológiu, sociológiu, rozvíjame revolúciu vo vedomí. A keď to všetko spojíte, dáva nám to nový pohľad na ľudskú povahu. Ten je ďaleko od chladného materialistického pohľadu, je to nový humanizmus, je to nové okúzlenie. A myslím, že keď zlúčite výsledky tohto výskumu, dostanete tri kľúčové zistenia.

Prvé zistenie je, že zatiaľ čo vedomie píše autobiografiu nášho druhu, podvedomie robí väčšinu práce. Jeden spôsob, ako je to možné formulovať, je že ľudská myseľ dokáže za minútu prijať milióny informácií, z ktorých si je vedomá asi 40. A to vedie k zvláštnostiam. Jedna z mojich obľúbených je, že ľudia s menom Dennis majú neprimerane vysokú šancu stať sa zubármi (dentists), ľudia menom Lawrence stať sa právnikmi (lawers), pretože podvedome tiahneme k veciam, ktoré znejú povedome, preto som svoju dcéru pomenoval Prezidentka Spojených Štátov Brooks. (Smiech) Ďalšie zistenie je, že podvedomie, ktoré zďaleka nie je hlúpe a sexualizované, je vlastne celkom inteligentné. Jedna z kognitívne najnáročnejších vecí, ktoré robíme, je nákup nábytku. Je naozaj náročné predstaviť si, ako bude pohovka vyzerať vo vašom dome. Mali by ste to robiť tak, že si preštudujete nábytok, necháte ho v hlave uležať, nejak sa rozptýlite a potom o pár dní už idete inštinktívne, pretože ste si to vyriešili v podvedomí.

Druhé zistenie je, že emócie sú v centre nášho myslenia. Ľudia po mozgovej mŕtvici a po zraneniach v časti mozgu spracúvajúcej emócie, nie sú veľmi múdri, niekedy sú vlastne dosť bezradní. Velikán na tomto poli je dnes v miestnosti a zajtra ráno bude rozprávať -- Antonio Damasio. Jedna z vecí, ktoré nám ukázal je tá, že emócie nie sú oddelené od rozumného uvažovania, ale sú základom rozumného uvažovania, pretože nám hovoria, čo si ceniť. Čítanie vašich emócií a ich vzdelávanie je jednou z centrálnych aktivít rozumu.

Ja som muž v strednom veku; Z emócií som nesvoj. Jeden z mojich obľúbených príbehov je o chlapíkoch v mojom veku. Vložia ich do prístroja skenujúceho činnosť mozgu -- nestalo sa to naozaj, ale to mi je jedno -- a nechajú ich sledovať horor a potom im povedia nech popíšu svoje pocity k ich manželkám. A mozgové skeny sú v oboch prípadoch rovnaké. Bol to absolútny teror. Takže, keď mám ja hovoriť o emóciách, je to ako keby mal Gándí hovoriť o obžerstve, ale je to centrálny organizačný proces spôsobu, akým rozmýšľame. Hovorí nám, čo si zapamätať. Mozog je nahrávkou životných pocitov.

A tretie zistenie je, že nie sme primárne samostatní jedinci. Sme spoločenské zvery, nie racionálne zvery. Vyvíjame sa na základe vzťahov a sme jeden s druhým hlboko prepojení. A tak, keď vidíme inú osobu, v mysliach si rekonštruujeme, čo vidíme v jej mysli. Keď sledujeme naháňačku áut vo filme, je to takmer akoby sme sa naháňali my. Keď sledujeme pornografiu, je to trochu ako keby sme mali sex, aj keď pravdepodobne nie taký dobrý. Vidíme to, keď sa milenci prechádzajú po ulici, keď je dav v Egypte alebo Tunisku strhnutý emóciami, hlboké preniknutie. Táto revolúcia, v ktorej sa nachádzame, nám dáva rôzne druhy pohľadov na politiku, hlavne rôzne pohľady na ľudský kapitál.

Sme deti francúzskeho osvietenstva. Veríme, že rozumné uvažovanie je najvyššia schopnosť. Ale myslím, že výskum ukazuje, že britské osvietenstvo, alebo škótske osvietenstvo, s Davidom Humeom, Adamom Smithom, lepšie uchopili to, kým sme -- že rozumné uvažovanie je často oslabené, naše pocity sú silné a naše pocity sú často vierohodné. Táto práca opravuje tie skreslenia v našej kultúre, tie hlboké veľké humanizujúce skreslenia. Poskytuje nám lepšie pochopenie toho, čo to znamená, mať potešenie zo života. Keď rozmýšľame o ľudskom kapitále, rozmýšľame o veciach, ktoré sa dajú ľahko merať -- veci ako triedy, maturity, tituly, počet rokov strávených v škole. To, čo nám treba k tomu, aby sme sa mali dobre, viedli zmysluplný život, sú veci, ktoré sú hlbšie, veci, pre ktoré ani nemusíme mať názvy. A tak mi dovoľte zhrnúť pár vecí, ktoré sa nám tento výskum snaží objasniť.

Prvým darom alebo talentom je schopnosť vidieť do myslí -- schopnosť preniknúť do mysle niekoho iného a zistiť, čo môže ponúknuť. Deti sa s touto schopnosťou rodia. Meltzoff, z Univerzity vo Washingtone, sa naklonil k bábätku starému 43 minút. Zamával na neho jazykom. Bábätko mu jazykom odmávalo. Deti sa rodia tak, aby prenikali do myslí svojich mám a skopírovali, čo tam nájdu -- ich vzory pre to, ako chápať realitu. V Spojených Štátoch máva 55 % bábätiek hlbokú obojsmernú konverzáciu s mamou a tak sa učia vzory toho, ako komunikovať s ostatnými ľuďmi. A tí ľudia, ktorí majú vzory toho, ako komunikovať, majú v živote obrovskú počiatočnú výhodu. Vedci z Univerzity v Minnesote urobili štúdiu, v ktorej dokázali u 18 mesačných detí predpovedať so 77% presnosťou, ktoré z nich odmaturujú na základe toho, kto mal dobrý vzťah s matkou. 20 % detí, tento vzťah nemá. Hovoríme, že sú vyhýbavo pripútaní. Majú problém nadväzovať kontakty s ostatnými ľuďmi. Životom idú ako plachetnice plávajúce proti vetru -- chcú sa k ľuďom dostať bližšie, no nemajú vzory toho, ako to urobiť. Toto je jedna schopnosť umožňujúca získať znalosti, jeden od druhého.

Ďalšia schopnosť je rovné postavenie. Schopnosť jasne čítať predpojatosť a zlyhania v našich vlastných mysliach. Napríklad, sme tvory s prílišnou sebaistotou. 95 % našich profesorov tvrdí, že sú na vyššej úrovni ako priemerní učitelia. 96 % študentov vysokých škôl hovorí, že majú nadpriemerné komunikačné schopnosti. Časopis Time sa spýtal Američanov, "Patríte do 1 % najlepšie zarábajúcich?" 19 % Američanov je v tomto 1 %. (Smiech) Mimochodom, má to väzbu na pohlavie. Muži sa topia dvojnásobne viac ako ženy, pretože si myslia, že to jazero dokážu preplávať. Ale niektorí ľudia dokážu vnímať svoje vlastné predsudky, vlastnú prehnanú sebaistotu. Majú epistemologickú skromnosť. Sú bez predsudkov s ohľadom na nejednoznačnosť. Sú schopní prispôsobiť silu úsudkov sile ich evidentnosti. Sú zvedaví. A tieto vlastnosti často nemajú súvislosť s IQ.

Tretia vlastnosť je medes, čo by sme mohli volať múdrosť ulice -- je to grécke slovo. Je to citlivosť na fyzické prostredie, schopnosť vypozorovať v prostredí vzorce -- vyvodiť podstatu. Jeden z mojich kolegov v Times napísal skvelý článok o vojakoch v Iraku, ktorí sa dokázali pozrieť na ulicu a nejak určiť, či tam je IED, nášľapná mína. Nevedeli povedať, ako to robia, ale cítili chlad, cítili chladnosť a väčšinou mali pravdu. Tretiu vlastnosť by ste mohli nazvať súlad, schopnosť pracovať v skupinách. A ten je nesmierne užitočný, pretože skupiny sú múdrejšie ako jednotlivci -- a skupiny, ktoré sa vidia tvárou v tvár, sú omnoho múdrejšie, ako skupiny, ktoré komunikujú elektronicky, pretože 90 % našej komunikácie je neverbálnych. A efektivita skupiny nie je určená IQ skupiny, je určená tým, ako dobre vedia komunikovať, ako často sa zapájajú do konverzácie.

Potom môžete hovoriť o vlastnosti ako je spájanie. Hocaké dieťa môže povedať, "Som tiger," predstiera, že je tiger. Vyzerá to tak jednoducho. Ale v skutočnosti je mimoriadne komplikované vziať koncept "ja" a koncept "tiger" a spojiť ich. Ale toto je zdroj inovácie. Napríklad Picasso vzal koncept západného umenia a koncept afrických másk a spojil ich -- nie len geometriu, ale aj morálne systémy, ktoré so sebou nesú. A toto sú opäť schopnosti, ktoré nedokážeme spočítať a merať.

A potom posledná vec, ktorú spomeniem, je niečo, čo by ste mohli nazývať limerencia. A to nie je schopnosť, je to nadšenie a motivácia. Vedomie túži po úspechu a prestíži. Podvedomie túži po tých momentoch transcendencie, kedy zmiznú fyzické obmedzenia a my sa stratíme v nejakej výzve alebo úlohe -- keď sa remeselník stratí vo svojom remesle, keď prírodovedec cíti, že s prírodou tvorí celok, keď veriaci cíti, že je spojený s božskou láskou. Po tom túži podvedomie. Mnohí z nás to cítia v láske, keď sa milenci cítia prepojení.

Jeden z najkrajších popisov, na ktorý som narazil vo výskume prienikov myslí, bol napísaný skvelým teoretikom a vedcom menom Douglas Hofstadter, z Univerzity v Indiane. Mal ženu menom Carol a mali spolu nádherný vzťah. Keď mali ich deti päť a dva roky, Carol dostala mŕtvicu a našli jej mozgový nádor a naraz umrela. Hofstadter napísal knihu s názvom "I Am a Strange Loop." V knihe popisuje moment -- pár mesiacov po smrti Carol -- zazrel jej fotku na krbovej rímse alebo na stole v izbe.

A píše: "Pozrel som sa na jej tvár a pozrel som sa tak uprene, že som mal pocit, akoby som bol za jej očami. Zrazu som si uvedomil ako hovorím, s tečúcimi slzami, 'To som ja. To som ja.' A tieto jednoduché slová priviedli späť mnoho myšlienok z minulosti, o spojení našich duší do jedného celku vyššej úrovne, o fakte, že v jadre obe naše duše majú rovnaké priania a sny o našich deťoch, o predstave, že tieto priania neboli oddelené alebo odlišné, ale boli jedným prianím, jednou jasnou vecou, ktorá nás oboch definovala, ktorá nás spojila do celku -- celku, aký som si len matne predstavoval, kým som nebol ženatý a nemal deti. V dôsledku Carolinej smrti som si uvedomil, že jej podstata vôbec nezomrela, ale žila v mojom mozgu."

Gréci hovoria, že na našej ceste k múdrosti trpíme. Skrz utrpenie, Hofstadter pochopil, ako sme hlboko prepojení. Skrz politické zlyhania posledných 30 rokov sme, myslím, dospeli k uznaniu toho, aký povrchný bol náš pohľad na ľudskú povahu. Teraz, keď čelíme tejto povrchnosti a zlyhaniam, ktoré pramenia z našej neschopnosti dostať sa do hĺbok toho, kým sme, prichádza tento prevrat vo vedomí -- títo ľudia v mnohých oblastiach skúmajú hĺbku našej povahy a prichádzajú s týmto kúzelným, novým humanizmom. Keď Freud objavil svoj význam podvedomia, malo to obrovský dopad na vtedajšiu dobu. Teraz objavujeme správnejší obraz podvedomia -- toho, kým sme hlboko vo vnútri. A to bude mať nádherný a nesmierne veľký a poľudšťujúci dopad na našu kultúru.

Ďakujem.

(Potlesk)