Deve Eggers o svojom želaní pri preberaní ceny TED Prize: Bola raz jedna škola

Veľmi pekne ďakujem všetkým z TEDu, a obzvlášť Chrisovi a Amy. Neviem tomu uveriť, že tu som. Už týždne nespím. S Neilom sme tam sedeli a porovnávali sme sa, kto spal menej v očakávaní tohto tu. Nikdy som nebol taký nervózny a toto robím, keď som nervózny... som si práve uvedomil. Takže, budem hovoriť viac menej o tom, čo sme spravili v organizácii s názvom 826 Valencia a potom budem hovoriť, ako sa všetci môže zapojiť a robiť podobné veci.

Pred časom, v roku 2000, som býval v Brooklyne, snažil som sa dokončiť moju prvú knihu. Každý deň som sa zmámený túlal mestom, pretože som písaval od 12 v noci do 5 rána. Takže potom, počas dňa, som chodil ako námesačný. Počas dňa mi to nijako zvlášť nemyslelo, ale mal som pohyblivý pracovný čas. V časti Brooklynu, kde som býval, v Park Slope, žije mnoho spisovateľov -- je tam veľmi vysoký pomer spisovateľov na jedného normálneho človeka. Musím povedať, že som vyrastal obklopený veľkým počtom učiteľov. Mama bola učiteľka, sestra sa stala učiteľkou a po vysokej škole sa aj mnohí moji priatelia dali na učenie. Stále som ich počúval rozprávať o ich živote, o tom, akí sú inšpiratívni, a boli to najtvrdšie pracujúci a najinšpiratívnejší ľudia, akých som poznal.

Ale vedel som aj o mnohých veciach, ktoré museli riešiť, o mnohých trápeniach, s ktorými sa potýkali. Jedným z nich bolo, že mnohí moji priatelia ktorí učili v mestských školách, mali ťažkosti s tým, že ich študenti mali z čítania a obzvlášť z písania horšie známky, ako z ostatných predmetov. Treba povedať, že mnohí z týchto študentov vyrastajú v rodinách kde sa doma po anglicky nehovorí, mnohí z nich majú rôzne zvláštne potreby, poruchy učenia. A okrem toho pracujú na školách, ktoré sú niekedy, a to dosť často, podfinancované. A tak, keď sme sa o tom rozprávali, vždy mi hovorili, "Vieš, najviac by nám pomohlo, keby sme mali viac ľudí, viac síl, viac individuálnej pozornosti, viac hodín, viac skúseností od ľudí, ktorí s angličtinou robia

a ktorí by s týmito študentmi mohli pracovať individuálne." Pýtal som sa, "Prečo s nimi nepracujete individuálne vy?" A oni, "Lebo učíme päť tried po 30 až 40 študentov. To môže znamenať až 150, 180, 200 študentov denne Ako by sme mohli venovať každému študentovi čo i len jednu hodinu individuálnej pozornosti týždenne?" To by si musel značne znásobiť počet hodín a naklonovať učiteľov. Tak sme sa o tom začali rozprávať. A súčasne s tým som rozmýšľal nad tou obrovskou skupinou ľudí, ktorých som poznal: spisovateľov, redaktorov, novinárov, vysokoškolákov, pomocných profesorov a ďalších. Všetci títo ľudia s relatívne pružným pracovným časom a záujmom o anglické slovo ..., ehm, hm, ... Ja dúfam, že mám záujem o anglický jazyk, ale momentálne ním veľmi dobre nehovorím. Snažím sa. Tie hodiny ma dostali. Ale každý, koho som poznal, mal záujem o prvenstvo písaného slova v zmysle pestovania demokracie, pestovania osvieteného života. Takže, viete, mali čas, mali záujem, ale popri tom v mojom okolí neexistoval žiadny kanál,

ako spojiť tieto dve skupiny ľudí. Keď som sa presťahoval späť do San Francisca, prenajali sme si túto budovu. A našou predstavou bolo, že McSweeney's -- štvrťročník ktorý sme vydávali 2 až 3x ročne, a zopár ďalších časopisov -- že sa sa s tým presunieme prvý krát do kancelárskych priestorov. Pred tým, v Brooklyne, sme to robili v kuchyni. Išli sme sa teda presťahovať do kancelárie, a o priestor sme sa chceli podeliť s centrom pre doučovanie. Rozmýšľali sme, "Máme tu všetkých týchto autorov, redaktorov a ostatných, taká komunita literátov, ktorá chodí denne do kancelárie tak či tak, čo keby sme otvorili prednú časť budovy pre decká, aby mohli po škole prísť a niekto by im pomohol s písomnou domácou úlohou, aby sa v podstate zmazala hranica medzi týmito dvoma spoločenstvami." Predstavovali sme si to tak, že si budeme robiť na našich veciach, o 14:30 prídu študenti, vy na chvíľu odložíte svoju prácu, alebo si to vymeníte, alebo sa k tomu vrátite neskôr a podobne. Tie popoludňajšie hodiny venujete tým študentom z okolia.

Takže mali sme tie prenajaté priestory, majiteľ bol za. Je tam takáto nástenná maľba, jej autorom je Chris Ware a v podstate zobrazuje celú históriu tlače formou nástennej maľby -- trvá dlho, kým to strávite a musíte pritom stáť v strede cesty. Takže, prenajali sme si tie priestory. Všetko bolo super až na to, že majiteľ povedal, "Budova je v obchodnej zóne, musíte niečo vymyslieť. Musíte niečo predávať. Nemôže tu byť len doučovacie centrum." Pomysleli sme si, "Ha, ha! Naozaj!" Nenapadlo nám nič praktické, čo by sme mohli predávať, ale spravili sme si potrebný prieskum. Pred tým tam bola posilňovňa, boli tam gumené podlahy, stropy so zvukovoizolačnými doskami, žiarivkové svetlá. Všetko sme odstránili a pod tým sme našli nádherné drevené podlahy, vybielené trámy a pripomínalo to -- keď sme to renovovali, niekto povedal, "Viete čo, dosť mi to pripomína trup lode." Obhliadali sme sa okolo seba a niekto ďalší povedal,

"Mali by ste predávať potreby pre pracujúcich bukanierov". A to sme aj spravili. Všetci sa na tom dobre pobavili a my sme povedali, "To má niečo do seba. Poďme predávať pirátske potreby." Toto je obchod s pirátskymi potrebami. Približne takto som to nakreslil na servítku. Všetko toto vyrobil jeden vynikajúci stolár a pozrite, spravili sme to, aby to vyzeralo tak nejako pirátsky. Tu sa predávajú dosky na stopáž a máme tu aj medicíny na liečenie skorbutu. Tu máme drevené nohy, ručne robené a prispôsobované na mieru. Tu hore vidíte výber pások na oko, tie čierne sú pásky na každodenné použitie, také bežné modely a potom tu máme pásky na oko pastelových a iných farieb,

keď idete večer von -- na zvláštne príležitosti, skúšky dospelosti, atď. Tak sme to otvorili. A toto je sud, ktorý plníme pokladmi, v ktorých sa študenti môžu prehrabávať. toto sú náhradné oči, keby ste nejaké stratili, toto je niekoľko nápisov, ktoré máme po celom obchode: "Kanadské žarty s pirátmi." Počas čítania tejto vývesky zatiahneme za lano pri pokladni a na hlavu vám padne osem mopov. Toto bol môj nápad - povedal som, že musíme mať niečo, čo bude padať ľuďom na hlavu. Nakoniec to boli mopy. A toto je rybie divadlo, čo je iba morské akvárium a tri stoličky, a hneď za ním sme vytvorili tento priestor. A to je to doučovacie centrum. Takže doučovacie centrum je hneď tu a za ním sú kancelárske priestory pre McSweeney, kde všetci pracujeme na časopise,

na príprave kníh a podobne. Deti mali prísť -- teda to sme si aspoň mysleli. Musím sa ešte vrátiť. Všetko sme pripravili, otvorili sme, mnohé mesiace sme venovali renovácii. Mali sme stoly, stoličky, počítače a všetko. Bol som na aukcii dot-com v Holiday Inn v Palo Alto a kúpil som 11 počítačov Mac G4 jedným zdvihnutím ruky. Takže, doniesli sme ich, všetko sme pripravili a čakali sme. Začal som s asi 12 priateľmi, s miestnymi literátmi, ktorých som poznal roky. A tak sme tam sedeli. A o 14:30 sme na chodník vyložili pútač, s nápisom "Bezplatné doučovanie angličtiny, písania a potrieb s tým spojených -- Stačí vojsť, všetko je zadarmo." Mysleli sme si "Študenti vezmú bránu útokom, budú to tu milovať". Ale nič z toho sa nestalo. A tak sme čakali, sedeli sme pri stoloch a čakali. A všetci začali strácať nadšenie pretože sme čakali týždne a týždne,

- naozaj - a nikto neprišiel. A potom nás niekto upozornil na fakt, že možno nie sme dostatočne dôveryhodní, pretože sme boli schovaní za obchodom s pirátskymi potrebami. To nám nikdy nedošlo. A potom, niekedy v tom čase, som presvedčil pani menom Nineveh Caligari, dlhoročnú pedagogičku zo San Francisca -- vtedy učila v Mexico City, mala všetky potrebné skúsenosti, vedela všetko o vzdelávaní, spojili sme sa so všetkými učiteľmi a členmi miestneho spoločenstva. Presvedčil som ju, aby sa presťahovala z Mexico City, kde vtedy učila a stala sa našou riaditeľkou. A ona okamžite zorganizovala nájazdy učiteľov, rodičov,

študentov a ostatných a z ničoho nič sme mali každý deň plno. Naším cieľom bolo ponúkať študentom každý deň individuálnu pozornosť. Cieľom bolo osobne sa venovať každému študentovi. Je totiž dokázané, že ak sa študentovi osobne venujete 35 až 40 hodín ročne, dokáže si zlepšiť prospech o jeden stupeň. U väčšiny týchto študentov sa doma v rodine nehovorí po anglicky. Prichádzajú sem často aj s rodičmi -- teraz to nevidno, ale je tam aj kostolná lavica, ktorú som priniesol z dražby v Berkeley -- rodičia niekedy sledujú svoje deti počas doučovania. Takže základom všetkého bola tá individuálna pozornosť. A zrazu sme mali každý deň plno detí. Ak ste na ulici Valencia niekde v blízkosti, približne o 14:00 - 14:30, často vás prevalcuje dav detí s veľkými ruksakmi na chrbtoch,

ktoré doslova bežia do týchto priestorov. Čo je čudné, pretože je to vlastne škola, svojím spôsobom. Ale dochádzalo tu k niečomu psychologickému, čo bolo trochu iné. A ďalšie vec je, že tam nie je žiadna stigma. Deti neprichádzali do "Centra pre deti, ktoré potrebujú viac pomoci" alebo niečoho podobného. Bolo to 826 Valencia. Po prvé, bol to obchod s pirátskymi potrebami, čo je šialené, a po druhé, v zadnej časti pracuje vydavateľstvo. Takže naši praktikanti v skutočnosti veľmi často pracovali za rovnakým stolom, bok po boku, počítač vedľa počítača,

so študentmi. Stalo sa z toho teda doučovacie alebo vydavateľské centrum -- ako to nazývame - pisateľské centrum. Ľudia prichádzajú a možno pracujú so stredoškolským študentom na románe -- pretože niektoré deti sú veľmi talentované. Nie je tam žiadna stigma. Všetci tam svorne pracujú bok bo boku. Je to jedno tvorivé úsilie. Vidia tam dospelých. Modelujú ich správanie. Títo dospelí pracujú vo svojej branži. Študenti sa môžu nakloniť a položiť otázku niekomu z týchto dospelých a potom akosi motivujú jeden druhého. Dochádza tu ku krížovému opeľovaniu. Jediný problém, obzvlášť pre dospelých, ktorí pracujú v McSweeney's a ktorých toto všetko nemuselo nadchýnať, keď sem prišli pracovať je, že tu je iba jedna toaleta.

Pri zhruba 60 deťoch denne je to problém. Ale viete, niečo na tom je, že si deti spravia domácu úlohu na daný deň, a niekto sa im venuje -- potom prídu domov a všetko majú hotové. Neodkladajú to, nerobia si úlohy pred televízorom. O 17:30 môžu ísť domov a byť so svojou rodinou, venovať sa záľubám, ísť von, hrať sa. A z toho vzniká šťastná rodina. Zopár šťastných rodín vo štvrti a máte šťastnú komunitu. Zopár šťastných komunít spätých dohromady a máte šťastné mesto a šťastný svet. Takže kľúčom k tomu všetkému je domáca úloha! Tak je to.

Ešte k tej individuálnej pozornosti. Začali sme teda asi s 12 dobrovoľníkmi, a potom ich bolo asi 50. A potom niekoľko sto. A teraz máme v zozname 1400 dobrovoľníkov. Dobrovoľníkom to maximálne uľahčujeme. Hlavné je, aj keď máte čas iba dve hodiny mesačne, tie dve hodiny po boku jedného študenta -- koncentrovaná pozornosť, svietiaca lúčom svetla na ich prácu, na ich myšlienky a na ich sebavyjadrenie -- budú mať na ich úplne transformačný účinok, pretože mnohí zo študentov to nikdy nezažili. Povedali sme im, "Aj keď máte čas iba dve hodiny v nedeľu raz za 6 mesiacov, to je v poriadku. To bude stačiť." To je jeden z dôvodov, prečo sa skupina tútorov

tak rýchlo rozšírila. Potom sme si povedali "A čo budeme s tými priestormi robiť počas dňa, pretože ich treba využiť aj pred 14:30?" A tak sme sem začali vodiť triedy počas dňa. Každý deň prichádzajú žiaci na exkurziu a spolu tvoria knihu. Tam hore vidíte, ako ju práve píšu. Tu je jedna trieda kde písanie študentov riadne rozvášnilo. Keď na triedu namierite fotoaparát, vždy to vyzerá takto. Toto je jedna z kníh, na ktorej pracujú. Všimnite si názov knihy: "Kniha, ktorú si nikto neprečítal: Titanic." A úvodný riadok tejto knihy znie: "Bola raz jedna kniha menom Cindy, ktorá bola o Titaniku." Počas toho vzadu sedí dospelák, ktorý to prepisuje, a to s úplnou vážnosťou,

z čoho sú úplne vo vytržení. Mali sme teda k dispozícii ešte viac tútorov. Na tomto zábere je iba časť tútorov počas jednej akcie. Učitelia, s ktorými pracujeme -- a im to úplne mení situáciu -- nám hovoria, čo máme robiť. Išli sme do toho s myšlienkou, "Sme maximálne, úplne prispôsobiví. Vy nám poviete, rodičia nám povedia, učitelia nám povedia, ako môžeme najlepšie pomôcť."

Povedali nám teda, "Prečo neprídete do škôl? Pretože, čo so študentmi, ktorí k vám možno neprídu, pretože nemajú veľmi aktívnych rodičov, ktorí by ich tam priviedli, alebo ktorí nebývajú blízko?" Potom sme im začali hovoriť, "Máme 1400 ľudí na zozname tútorov. Rozhlásme to." Učiteľ povie, "Na nasledovných 5 nedelí potrebujem 12 tútorov. Budeme písať eseje na príjímačky. Pošlite ich." Rozpošleme teda po sieti info: 1400 tútorov. Kto môže, nech sa zapíše. Asi pol hodinu pred vyučovaním prídu do školy. Učitelia im povedia, čo majú robiť, ako to robiť, čo sa učia, aký je to projekt, atď. Pracujú pod vedením učiteľa a všetko prebieha v jednej veľkej triede. A to je vlastne ťažisko našej práce, ľudia idú priamo z práce, priamo z domu do triedy a pracujú priamo so študentmi. Takto sme schopní pracovať s ďalšími tisíckami a tisíckami študentov. V ďalšej škole nám povedali. "Čo keby sme vám dali triedu a vy tam môžete robiť celý deň?"

Takže toto je pisateľská učebňa v Everett Middle School, ktorú sme vyzdobili v bukanierskom štýle. Je hneď vedľa knižnice. A tam slúžime všetkým 529 študentom školy. To sú ich noviny, "Straight-Up News," v ktorých má stály stĺpček starosta Gavin Newsom v oboch jazykoch - v angličtine aj v španielčine. A potom jedného dňa nám napísala Isabel Allende a povedala, "Čo keby ste stredoškolským študentom zadali napísať knihu? Chcela by som, aby napísali ako dosiahnuť mier v násilnom svete." A tak sme išli na strednú školu Thurgood Marshall, čo je škola, s ktorou sme už predtým robili na iných veciach, a dali sme študentom toto zadanie. Povedali sme im: "Nakoniec si všetky vaše eseje prečíta Isabel Allende. Vydá ich knižne. Bude sponzorovať paperbackové vydanie. Kniha bude na predaj vo všetkých kníhkupectvách v Bay Area a po celom svete cez Amazon a tak ďalej." A tak tie deti pracovali usilovnejšie než kedykoľvek pred tým vo svojom živote, pretože tu bolo to vonkajšie obecenstvo, na druhom konci bola Isabel Allende. Myslím, že sme mali asi 170 tútorov, ktorí na tej knihe robili s nimi, takže to dopadlo neuveriteľne dobre. Na konci sme to riadne oslávili. Je to kniha, ktorú môžete nájsť všade. To viedlo k celej sérii kníh. Vidíte, že ďalšiu sponzorovala Amy Tan, "Možno sa niekam dostanem". A pokračuje to aj naďalej. Stále viac a viac kníh.

Teraz už sme pomaly závislí na písaní kníh. Deti budú pracovať ako nikdy pred tým, keď vedia, že to bude trvalé, že to bude na knižných pultoch, vedia, že nikto nemôže znižovať význam ich myšlienok a výpovedí, že sme rešpektovali ich slová a ich myšlienky. Tie stovky hodín strávené na piatich verziách, šiestich verziách, toľko pozornosti venovanej ich myšlienkam. A ako náhle dosiahnu takúto úroveň, keď už píšu na takejto úrovni, cesta späť je nemožná. Má to absolútne transformujúci účinok. A potom ich predávame v obchode. Hneď vedľa tých dosiek. Predávame všetky knižky našich študentov. Kde inde by ste ich dali, nie? Takže knihy sú u nás na predaj a v obchode sa začalo diať niečo čudné. Ten obchod -- aj keď na začiatku to bola len recesia -- teraz ten obchod dokonca zarába peniaze. Takže z neho hradíme nájom. Možno je to kvôli tomu, že sme v San Franciscu -- neviem, nechcem sa domnievať. Ale ľudia chodia -- a to bolo ešte pred príchodom pirátskych filmov a všetkého! Obchod zarábal veľa peňazí. No, nie veľa, ale bolo to dosť na nájom a jedného stáleho zamestnanca.

Tam na ľavo môžete vidieť oceánske mapy. A stala sa z toho taká brána k miestnemu spoločenstvu. Ľudia prichádzali a hovorili, "Čo do ? Čo je toto? Nechcem na internete nadávať. A ... Je také pravidlo? Neviem. Hovorili teda, "Čo je toto?" A potom ľudia vošli dnu a dozvedeli sa viac. A potom, hneď za tým -- zvyčajne tam býva taká retiazka --hneď za tým videli decká, ako sa tam s nimi učíme. Práve tam prebieha exkurzia. Ľudia teda nakupujú, a sú náchylnejší na kúpu loju, alebo prosa pre ich papagája, alebo háku, či chrániča na hák na noc. To všetko predávame. Takže obchodu sa naozaj darilo. Ale pritiahol toľkých ľudí: učiteľov, darcov, dobrovoľníkov a ďalších. Keďže to bolo na prízemí, bolo to prístupné verejnosti. Nebolo to ako nejaká neziskovka zašitá na 30. poschodí nejakej budovy v centre. Bolo to priamo v štvrti ktorej to slúžilo a verejnosť tam mala po celý čas prístup. Takže to bola taká zvláštna šťastná zhoda náhod.

Všetci ľudia, ktorých som v Brooklyne poznal, hovorili, "Prečo aj my nemáme niečo podobné u nás?" Mnohí z nich boli bývalí alebo nastávajúci pedagógovia a tak sa spojili s mnohými miestnymi dizajnérmi, spisovateľmi a nezávisle rozvinuli túto myšlienku a spravili si to po svojom. Im sa nechcelo predávať pirátske potreby. Neboli presvedčení, že by to u nich fungovalo. Keďže vedeli, že v New Yorku je silná protizločinecká komunita otvorili si Brooklynské potreby pre superhrdinov. Autorom tohto nádherného dizajnu je Sam Potts. A zámerom bolo, aby to tak trochu pripomínalo zámočnícke dielne, ktoré si vystavia každú službu, ktorú kedy ponúkli. Takže to otvorili a vo vnútri to pripomína taký diskont pre superhrdinov -- všetky tovary viac menej v základnom vyhotovení. Všetko sú to ručné výrobky - veci, ktoré našli nové uplatnenie. Všetky balenia navrhol Sam Potts.

Potom tu máme kontajner na zaistenie zloduchov, kde deti zamykajú svojich rodičov. A kanceláriu máte pre seba. Toto je malá truhlička, tam dáte vybraný produkt, ten sa vyvezie elektrickým výťahom a potom vám predavač pri pokladni povie, že musíte odrecitovať hrdinskú prísahu, čo aj urobíte, ak si chcete niečo kúpiť. Dosť sa tým znižuje obrat. Osobne si myslím, že je to problém. Pretože to musia spraviť s rukou na srdci a všetkým ostatným. Toto sú niektoré z výrobkov. Všetky sú robené ručne. Toto je súprava na zmenu identity. Ak sa chcete prestrojiť za Sharon Boone, jednu americkú marketingovú riaditeľku z Hoboken v New Jersey. Toto je kompletný spis o všetkom, čo potrebujete vedieť o Sharon Boone. Toto je pláštiareň, kde dostanete všetko pre váš plášť, a potom vyjdete po týchto troch kovových schodíkoch a my spustíme tri hydraulické ventilátory zo všetkých strán a vy si môžete prezrieť svoj plášť v akcii. Viete, nie je nič horšie, ako keď dorazíte na miesto a plášť vám niekde robí faldy alebo niečo. No a ďalej sú tu tajné dvere -- toto je jeden z regálov -- pri príchode je vchod neviditeľný, ale k nemu prídete, pomaly sa otvorí. Regál vidno tam v strede vedľa tých lodných hákov. Otvorí sa a za ním, tam vzadu, je doučovacie centrum.

Vidíte teda ... Ďakujem. Chcem ale zdôrazniť, že je to celé financované a vybudované z miestnych zdrojov. Všetci projektanti, všetci robotníci sú miestni ľudia pracujúci pro-bono. Ja som ich akurát navštívil a povedal "Áno, robíte to výborne". Nič viac. Vzadu vidíte čas vo všetkých piatich okrskoch New Yorku. No a takto to vyzerá počas doučovania. Je tam čulý ruch. Rovnaký princíp: individuálna pozornosť, úplná odovzdanosť práci študentov, nekonečný optimizmus a priestor pre kreativitu a nápady. A počas tých niekoľko metrov, keď prechádzajú týmto bizarným obchodom, sa im to v hlave prepne. Je to škola, ale nie je to škola. Celkom určite to nie je škola, aj keď tu pracujú bok po boku

a na stoloch sú ceruzky a papiere. Toto je jeden zo študentov, Khaled Hamdan. Môžete si prečítať ten citát. Závislý na videohrách a TV. Doma sa nevedel sústrediť. Prišiel sem. Dostalo sa mu tejto sústredenej pozornosti. A tam už nebolo kam ujsť. Čoskoro teda začal písať. Rýchlo si spravil domácu úlohu -- stal sa skutočne závislí na tom, aby mal úlohu hotovú. Je to návykové, že to chcete mať hotové, necháte si to skontrolovať a viete, že ste niečo dokázali a že ste pripravení na ďalší deň školy. Najprv teda prepadol tomu a potom začal robiť aj ďalšie veci. Doteraz mu vyšli veci už v piatich knihách. Bol spoluautorom fiktívneho dokumentu o neúspešných superhrdinoch s názvom "Superbývalí". Napísal tiež seriál o "Tučniakovi Balboa", ktorý je tučniakom bojovníkom -- boxerom. A pred pár týždňami čítal nahlas pre 500 ľudí v Symphony Space, na benefičnej akcii pre 826 New York. On tam chodí každý deň. Dokonca šíri osvetu. Teraz tam priviedol aj svojich bratrancov. Každý deň

prichádzajú štyria členovia ich rodiny. Prebehnem to veľmi rýchlo. Toto je L.A. Echo Park - obchod pre cestovateľov v čase: "Nech ste kedykoľvek, my už vtedy sme." Je to taký "7-11" pre cestovateľov v čase. Vidíte tam všetko: presne tak, ako by mal vyzerať 7-11. Pijavice. Kusy mamuta. Majú dokonca aj automat na vlastnú mrazenú malinovku:

"Mimo prevádzky. Príďte včera" (Potlesk) (Potlesk) No ale, preskočím to. Toto sú priestory, ktoré sú s nami iba spriaznené, ale robia to isté: Word St. v Pittsfield, Massachusetts. Ink Spot - Machuľa, v Cincinnati. Youth Speaks, San Francisco, California, od ktorých sme sa inšpirovali my. Studio St. Luis v St. Luis. Austin Bat Cave v Austine. Fighting Words v Dubline v Írsku,

založené Roddym Doyleom; Otvorenie bude v apríli. A teraz idem na to Želanie TED -- môžem? Dobre, mám ešte minútu. Takže, Želanie TED: Želám si, aby ste vy -- vy osobne a každá tvorivá osoba a organizácia, ktorú poznáte -- našla spôsob, ako sa priamo podieľať na práci miestnej školy vo vašom okolí a aby ste následne rozpovedali príbeh, ako ste sa zapojili, aby sme do roka mali tisíc príkladov -- tisíc! -- príkladov transformatívnych partnerstiev. Zásadné skoky vpred! A môžu to byť aj veci, ktoré už v súčasnosti robíte. Viem, že mnohí ľudia v tejto miestnosti už teraz robia skutočne zaujímavé veci. To viem stopercentne. Povedzte nám teda tieto príbehy

a inšpirujte iných na internetovej stránke. Vytvorili sme internetovú stránku, Budem teraz hovoriť "my" a nie "ja": Dúfame, že účastníci tejto konferencie zahája novú éru účasti na aktivitách našich štátnych škôl. Dúfame, že sa postavíte do čela vytvorením partnerstva medzi vaším inovatívnym duchom a znalosťami a inovatívnymi pedagógmi vo vašom okolí. Vždy nechajte učiteľov, aby ukazovali cestu. Oni vám povedia, ako im môžete pomôcť. Dúfam, že sa do toho vložíte a pomôžete. Existuje milión spôsobov. Môžete ísť do vašej miestnej školy a poradiť sa s učiteľmi. Oni vám vždy povedia, ako môžete pomôcť. Takže, toto je Hot Studio v San Franciscu, oni sú autormi tejto fenomenálnej práce. Táto internetová stránka už funguje a nájdete na nej viacero príbehov a mnoho myšlienok. Jej názov je "Once Upon a School - Bola raz jedna škola" čo je podľa mňa vynikajúci názov. Táto stránka bude dokumentovať všetky projekty, ktoré vzniknú po celom svete na základe tejto konferencie. Navštívite stránku a nájdete tam rôzne myšlienky. Môžete sa nechať inšpirovať a keď sa rozbehnete, pridáte tam svoje vlastné projekty. Hot Studio spravilo vynikajúcu prácu vo veľmi krátkom termíne, preto navštívte tú stránku. Ak budete mať nejaké otázky, pýtajte sa tohto človeka, je to náš riaditeľ národných programov. Bude na telefóne. Ak mu pošlete e-mail, odpovie vám na každú vašu otázku. A navyše vás inšpiruje, pomôže vám rozbehnúť sa povedie vás celým procesom,

aby ste dokázali niečo zmeniť. A môže to byť zábava! To som chcel mojou rečou povedať. Nemusí to byť sterilné. Nemusí to byť byrokraticky neznesiteľné. Môžete použiť zručnosti, ktoré už máte. Školy vás potrebujú. Učitelia vás potrebujú. Študenti a učitelia vás potrebujú. Potrebujú vašu osobnosť: vašu fyzickú človečinu a vašu otvorenú myseľ a počúvajúce uši a nekonečný súcit, keď budete sedieť vedľa nich, počúva a prikyvovať a niekedy hodiny klásť otázky. Niektoré z týchto deti nemajú potuchy, aké sú dobré, aké sú inteligentné a koľko toho majú čo povedať. Vy im to môžete povedať. Vy na nich môžete zasvietiť lúč svetla, jeden ľudský kontakt za druhým. Dúfam teda, že sa k nám pridáte. Veľmi pekne ďakujem.