Dan Gilbert o chybných predpokladoch

Všetci robíme rozhodnutia každý deň; a chceme vedieť, aké rozhodnutie je správne -- či už v oblasti finančnej gastronomickej, profesionálnej alebo romantickej. A nie je pochýb, že ak by nám niekto mohol povedať, ako sa správne rozhodnúť vo všetkých možných situáciách, bol by to úžasný dar.

V skutočnosti sa však ukázalo, že svet dostal tento dar v roku 1738 od holandského polyhistora Daniela Bernoulliho. A dnes vám chcem porozprávať, aký je to dar, a tiež vám chcem vysvetliť prečo tento dar nezmenil absolútne nič.

Takže, toto je Bernoulliho dar. Toto je priama citácia. A ak vám to pripomína gréčtinu, nuž, to bude tým, že je to po grécky. Ale jednoduchý slovenský preklad -- oveľa nepresnejší, ale zachytáva podstatu toho, čo chcel Bernoulli povedať -- je : Predpokladaná hodnota ľubovolného nášho činu -- takže dobro, ktoré s istotou získame -- je súčinom dvoch jednoduchých vecí: pravdepodobnosť toho, že týmto činom niečo získame, a hodnota toho, čo získame.

Bernoulli v podstate hovorí, že ak dokážeme odhadnúť a vynásobiť tieto dve veci, budeme vždy presne vedieť, ako sa zachovať.

No, táto jednoduchá rovnica, aj pre vás, ktorí nemáte radi rovnice, je niečo, na čo ste zvyknutí. Uvediem príklad: ak by som vám povedal, zahrajme si hru hlava alebo znak, a budem hádzať mincou, keď padne hlava, dám vám 10 dolárov ale musíte zaplatiť 4 doláre za to, že vôbec budete hrať. Väčšina z vás by povedala, jasné, to beriem. Pretože viete že pravdepodobnosť výhry je jedna polovica, výhra je 10 dolárov, a keď to vynásobíte, dostanete 5, čo je viac ako poplatok za hru. Takže odpoveď znie áno. Toto štatistici odborne nazývajú prekliato dobrá stávka.

Lenže, táto myšlienka je jednoduchá, ak ju aplikujete na hody mincí, ale v skutočnosti, v každodennom živote, to nie je veľmi jednoduché. Ľudia nesprávne odhadujú obe tieto veci, a o tom vám chcem dnes rozprávať.

Sú dva druhy chýb, ktoré ľudia robia, keď sa snažia rozhodnúť, aký postup je správny a sú to: chyby v odhadovaní pravdepodobnosti úspechu, a chyby v odhadovaní hodnoty tohoto úspechu. Teraz budem hovoriť o prvej z nich. Vypočítať pravdepodobnosť sa môže zdať celkom jednoduché: na kocke je 6 stien, na minci 2, a v balíčku 52 kariet. Všetci vieme, aká je pravdepodobnosť, že vytiahneme pikové eso alebo že padne hlava. Ale ukazuje sa, že tento postup nie je jednoduché aplikovať v každodennom živote. Preto Američania míňajú viac -- mal by som povedať strácajú viac -- na hazarde ako na všetkých ostatných druhoch zábavy dohromady. Dôvodom je, že ľudia takto pravdepodobnosť nezisťujú.

Ukážem vám spôsob, akým ľudia zisťujú pravdepodobnosť, na príklade s prasatami. Tak, otázka znie: Myslíte si, že uvidíte viac psov alebo prasiat na obojkoch v nejaký konkrétny deň v Oxforde? A samozrejme, všetci vedia, že odpoveď je psov. A spôsob, ktorým sa dostanete k tejto odpovedi, je, že rýchlo prebehnete v pamäti všetky obrazy kedy ste videli psov a prasatá na obojkoch. Bolo celkom ľahké spomenúť si, kedy ste videli psa, ale ťažšie spomenúť na prasa. A každý z vás predpokladá že ak vám psy na obojkoch napadnú rýchlejšie, potom sú psy na obojkoch pravdepodobnejšie. To nie je zlý spôsob, okrem prípadov kedy je.

Napríklad taká slovná hádanka: Je v angličtine viac štvorpísmenných slov ktoré majú R na treťom mieste, alebo na prvom mieste? Tak, rýchlo skontrolujte pamäť, rýchlo ju prebehnite, a je veľmi jednoduché povedať si: "ring, rang, rung..." ale veľmi ťažká povedať si: "bare, fort, park...", napadajú vám pomalšie. No v skutočnosti, v angličtine je oveľa viac slov ktoré majú R na treťom mieste, ako na prvom. Dôvodom prečo vám slová s R na treťom mieste napadnú pomalšie nie je to, že by boli zriedkavé alebo nepravdepodobné. Je to preto, že mozgu napadajú slová podľa ich prvého písmena. Poviete S, a hneď vám napadne slovo. Je to ako slovník; je ťažké nájsť slovo podľa tretieho písmena. Takže, toto je príklad toho, ako vás táto metóda -- že rýchlosť, akou vám veci napadajú, vám dáva predstavu o pravdepodobnosti --

ako vás táto metóda môže pomýliť. A nejde iba o hádanky. Napríklad, ak sa Američanov opýtate, s akou pravdepodobnosťou zomrú určitým "zaujímavým" spôsobom -- toto sú odhady úmrtí ročne na 200 miliónov Amerických občanov. A sú to obyčajní ľudia, ako vy, ktorých žiadam, aby odhadli, koľko ľudí zomrie na tornádo, ohňostroje, astmu, utopenie atď. Porovnajme to so skutočnými číslami.

Tak, tu vidíme zaujímavú vec, predovšetkým dve udalosti sú ohromne preceňované, konkrétne tornáda a ohňostroje; dve veci sú ohromne podceňované: smrť utopením a astma. Prečo? Kedy ste si naposledy kúpili noviny s titulkom "Chlapec zomrel na astmu" ? Nie je to zaujímavé, pretože sa to deje tak často. Bez problémov si spomenieme na reportáže alebo zábery, kde sme videli ako tornáda ničia mestá alebo niekoho, komu odtrhla ruky podomácky vyrobená petarda. Utopenie a astma sa do správ často nedostanú. Preto na ne ani nemyslíme a výsledkom je, že ich tak podceňujeme.

Naozaj, ako v hre zo Sezamovej ulice "Čo sem nepatrí?" A vy môžete správne povedať, že sem nepatrí bazén, pretože práve bazén je jediná vec, ktorá je skutočne veľmi nebezpečná. Pravdepodobnosť, že sa utopíte v bazéne, je väčšia, ako súčet ostatných troch, ktoré tu vidíte.

Krásnym príkladom je lotéria, samozrejme -- vynikajúci ukážkový príklad (ne)schopnosti ľudí odhadnúť pravdepodobnosť. A ekonómovia -- ospravedlňujem sa tým, ktorí hráte lotériu -- ale ekonómovia, aspoň medzi sebou, označujú lotériu ako daň z hlúposti. Pretože pravdepodobnosť, že sa vám vráti investícia, ktorú ste vložili do nákupu lístku, je zhruba rovnaká, ako keď tie peniaze spláchnete do záchoda -- k čomu, mimochodom, ani nepotrebujete ísť do obchodu a niečo si tam kupovať.

Prečo by preboha niekto niekedy hral lotériu? No, existuje mnoho odpovedí, ale jedna z nich je istá, vidíme mnoho víťazov. Áno? Keď tento pár vyhral lotériu, alebo keď Ed McMahon prišiel k vašim dverám s týmto obrovským šekom -- fakt netuším ako sa také veci menia za peniaze. Vidíme to v televízii! Čítame o tom v novinách! Kedy ste naposledy videli dvojstránkový rozhovor s každým, kto prehral? Ono ak by sme chceli, aby televízia vysielala polminútový rozhovor s každým, kto prehral vždy, keď vysiela rozhovor s víťazom, tých 100 miliónov, čo prehralo v poslednej lotérii, by vyžadovalo 9 a pol roka našej nepretržitej pozornosti, len aby sme videli, ako hovoria: "Ja, no ja som prehral." ... "Ja? Prehral som." A po 9,5 rokoch televízie -- bez spánku, bez prestávok na záchod -- a videli ste prehru za prehrou, a na konci je 30 sekúnd "a ja som vyhral!", pravdepodobnosť, že by ste si kúpili žreb, je velmi malá.

Pozrite, dokážem vám to. Taká malá lotéria: Mám 10 žrebov. Deväť z nich už som predal týmto ľuďom. Stojí vás dolár kúpiť si žreb a keď vyhráte, dostanete 20 dolárov. Je to dobrá stávka? No, Bernoulli tvrdí, že očakávaná hodnota tejto lotérie je 2 doláre takže je to lotéria, do ktorej by ste mali investovať. A mnohí povedia": "OK, idem do toho."

A teraz trochu iná verzia tejto lotérie: predstavte si, že tých deväť žrebov patrí tlsťochovi Leroyovi. Leroy má 9 lístkov, jeden zostal. Chcete ho? Väčšina ľudí hrať nebude. Ale veď predsa vidíte, že pravdepodobnosť výhry sa nezmenila, len teraz je príliš ľahké predstaviť si, kto vyhrá. Ľahko si predstavíte, že Leroy získa šek, však? Nemôžete si povedať "Mám rovnakú šancu ako každý", pretože máte menšiu šancu ako Leroy. Fakt, že všetky žreby vlastní jeden človek zmení vaše rozhodnutie zahrať si, pričom to vôbec nijako neovplyvní pravdepodobnosť výhry.

Lenže, odhadnúť túto pravdepodobnosť, aj keď sa to môže zdať komplikované, je nič oproti odhadovaniu hodnoty. Odhadovanie, čo má akú cenu, aký z toho budeme mať prospech, koľko potešenia nám to prinesie. Teraz chcem hovoriť o chybách v oceňovaní. Akú hodnotu má tento Big Mac? 25 dolárov? Väčšina z vás tuší, že nie -- toľko by ste nezaplatili.

Ale k tomu, aby ste sa rozhodli, či má Big Mac hodnotu 25 dolárov sa musíte spýtať jednu, len jedinú otázku: Čo iné môžem robiť s 25 dolármi? Ak by ste niekedy absolvovali ten dlhý let do Austrálie a uvedomili si, že nebudú podávať žiadne jedlo, ale niekto na sedadle pred vami práve otvoril vrecko z McDonaldu, a vôňa zlatých rebierok sa dostáva až k vám... myslíte si, aj tak nemôžem nič robiť s tými 25 dolármi ešte 16 hodín. Ani zapáliť ich nemôžem -- vzali mi zapaľovač! Odrazu, 25 dolárov za Big Mac môže byť dobrý obchod.

Na druhú stranu, ak navštívite zaostalú krajinu, kde si za 25 dolárov môžete kúpiť kráľovské jedlo, je to na Big Mac priveľa. Ale prečo ste si boli všetci tak istí, že odpoveď je nie, predtým ako som vám čokolvek povedal o okolnostiach? Pretože väčšina z vás porovnala cenu tohoto Big Macu s cenou, ktorú bežne platíte. Namiesto toho, aby ste sa spýtali "Čo iné by som si mohol kúpiť?", a porovnali túto investíciu s inými možnosťami, porovnali ste ju s minulosťou. A to je systémová chyba, ktorú ľudia robia. Vy viete, že ste zaplatili 3 doláre, a 25 dolárov je neskutočne veľa.

To je omyl, a ja vám môžem ukázať, k akým iracionalitám to smeruje. Napríklad, toto je, samozrejme, jeden z najchutnejších trikov marketingu, povedať, že niečo zvyklo byť drahšie, a odrazu sa to zdá byť úžasne výhodné. Keď sa ľudí spýtate na tieto dve rôzne práce: práca kde zarábate 60 tis., potom 50 tis., potom 40 tis. práca, kde každý rok dostanete menej, a iná, kde vám plat každý rok zvýšia, ľudia majú radšej tú druhú, aj keď sú oboznámení s tým, že tak zarobia omnoho menej peňazí. Prečo? Pretože mali pocit, že klesajúci príjem je horší ako rastúci, aj keď celkové množstvo peňazí bolo vyššie pri tej klesajúcej mzde. A tu je ďalší pekný príklad.

Máme tu $2 000 dovolenkové balenie na Havaj; teraz na predaj za 1 600. Predpokladajme, že ste chceli ísť na Havaj, kúpili by ste to? Väčšina ľudí povie, že áno. A teraz trocha odlišný príbeh: $2 000 dovolenkový balík na Havaj je teraz na predaj za 700 dolárov, tak si dáte týždeň na rozmyslenie. Kým sa dostanete do cestovky, najlepšie ponuky sú preč -- balík teraz stojí 1 500. Kúpili by ste ho? Väčšina ľudí povie nie. Prečo? Pretože predtým stál 700, a ja nezaplatím 1 500 za niečo, čo minulý týždeň stálo 700.

Tento sklon porovnávať s minulosťou spôsobuje, že ľudia si nechávajú ujsť lepšie ponuky. Inými slovami, dobrá ponuka, ktorá bola kedysi vynikajúca, nie je zďaleka taká dobrá ako zlá ponuka, ktorá bývala hrozná.

A tu je ďalší príklad, ako porovnávanie s minulosťou môže pomýliť vaše rozhodnutia. Predstavte si, že idete do divadla. Ste práve na ceste tam. V peňaženke máte lístok, za ktorý ste zaplatili 20 dolárov. A tiež máte jednu 20 dolárovú bankovku. Keď prídete do divadla, zistíte, že niekde po ceste ste lístok stratili. Minuli by ste peniaze, ktoré vám zostali, na kúpu náhradného? Väčšina ľudí povie nie. A teraz, zmeňme v scenári jednu vec. Ste na ceste do divadla, a v peňaženke máte dve 20 dolárové bankovky. Keď prídete, zistíte, že ste jednu z nich stratili. Minuli by ste tú druhú na kúpu lístka? No jasné, išiel som predsa do divadla na predstavenie. Čo s tým má spoločných 20 dolárov, ktoré som stratil po ceste?

Tak, ak tomu náhodou ešte nerozumiete, tu je schéma toho, čo sa stalo, OK? (Smiech) Po ceste ste niečo stratili. V oboch prípadoch to bol kus papiera. V jednom prípade na ňom bol prezident USA; v druhom nie. Aký je v tom dopekla rozdiel? Rozdiel je, že keď ste stratili lístok, poviete si, nebudem platiť dva krát za tú istú vec. Porovnáte si cenu za predstavenie teraz -- 40 dolárov -- s cenou pôvodnou -- 20 dolárov -- a poviete si, že sa to neoplatí. Porovnávanie s minulosťou spôsobuje mnoho problémov, o ktorých behaviorálni ekonómovia a psychológovia hovoria, pri snahe ľudí odhadovať hodnoty. Ale aj keď porovnávame s ostatnými možnosťami namiesto minulosti, stále sa dopúšťame určitých chýb. A ja vám ukážem jednu alebo dve z nich.

Jedna z vecí, ktoré vieme o porovnávaní: ak porovnáme jednu vec k druhej, zmení to jej hodnotu. Takže r. 1992, tento chlapík, George Bush, sa tým z nás, ktorí sme boli skôr liberálni, nezdal byť taký úžasný. A odrazu ho takmer prosíme, aby sa vrátil. (Smiech) Porovnanie ovplyvnilo to, ako ho hodnotíme.

No a predajcovia to vedeli skôr ako ktokoľvek iný, samozrejme a použili to, aby vám pomohli -- minúť veľké množstvo peňazí. Takže predajca, ak ste išli do obchodu s vínom kúpiť fľašu vína, a videli ste tu za osem, 27 a 33 dolárov, ktorú by ste zobrali? Väčšina ľudí nechce to najdrahšie, ani to najlacnejšie. Takže, vyberú si tú prostrednú. Avšak ak ste šikovný obchodník, potom tam dáte jednu extra drahú fľašu ktorú nikto nikdy nekúpi, pretože odrazu sa to 33 dolárové víno nebude zdať také drahé, po porovnaní.

Hovorím vám niečo, čo ste vedeli: teda, že porovnanie mení hodnotu vecí. Prečo je to problém: problém je, že keď domov prinesiete tú 33 dolárovú fľašu vína, už nebude záležať na tom, vedľa čoho stála na regále. Porovnania, ktoré robíme, keď odhadujeme hodnotu, keď tipujeme, ako veľmi sa nám budú tie veci páčiť, sú odlišné od porovnaní, ktoré budeme robiť v čase ich užitia. Tento problém s odlišným porovnávaním môže zmariť našu snahu robiť racionálne rozhodnutia.

Dovoľte mi ukázať jeden príklad. Musím vám ukázať niečo z môjho vlastného labáku, pozrite na toto. Subjekt sa zúčastní experimentu a položia mu tú najjednoduchšiu otázku: Ako vám budú chutiť zemiakové čipsy o 60 sekúnd? Sedia v miestnosti s čipsami pred sebou. U niektorých subjektov, leží v rohu miestnosti box čokolád Godiva, a pre iných je tam plechovka Spritu. V skutočnosti tieto veci, ktoré sú v rohu miestnosti, ovplyvňujú to ako veľmi si subjekty myslia, že si vychutnajú čipsy. Konkrétne, tí, ktorí vidia Sprite majú pocit, že čipsy budú celkom chutné; tí, ktorí vidia čokoládu Godiva si tým nie sú takí istí. A čo sa stane, keď zjedia tie čipsy? Pozrite, nepotrebujete psychológa na to, aby ste vedeli že keď máte ústa plné mastných, slaných, chrumkavých, chutných čipsov to, čo je v rohu miestnosti, je úplne ukradnuté vášmu chuťovému zážitku. Napriek tomu, ich predpoklady sú ovplyvnené porovnaním, ktoré sa potom aj tak neprejaví a nezmení ich zážitok.

Všetci sme to zažili, aj keď ste nikdy neboli v našom labáku jesť čipsy. Napríklad: Chcete si kúpiť stereo do auta. Obchodník v susedstve ho predáva za 200 dolárov, ale keď pôjdete na druhý koniec mesta, zoženiete ho za 100. Tak, išli by ste si pre 50% zľavu a ušetrili 100 dolárov? Väčšina by šla. Je nemysliteľné kúpiť si to za dvojnásobok, keď jednou cestou cez mesto získajú polovičnú zľavu.

Teraz si predstavme, že si chcete kúpiť auto so stereom, a obchodník v susedstve ho má za 31 000. Ale keď pôjdete cez mesto, môžete ho mať za 30 900. Išli by ste si poň? Tentokrát úspora 0.3% -- tých 100 dolárov. Väčšina ľudí by odmietla, nebudem sa ťahať cez mesto len aby som ušetril 100 dolárov pri nákupe auta.

Toto uvažovanie privádza ekonómov k šialenstvu, a oprávnene. Pretože tých 100 dolárov, ktoré ušetríte -- Haló! -- nevie, odkiaľ sa vzali. Nevedia, na čom ste ich ušetrili. A keď s nimi pôjdete do obchodu, nepovedia "my sme peniaze ušetrené na stereu" alebo "my sme peniaze ušetrené na aute". Sú to peniaze! A ak pôjdete cez mesto pre 100 dolárov, má to cenu 100 dolárov nech ich ušetríte na čomkoľvek. Ľudia tak ale neuvažujú. Preto nevedia, či si správca ich investičného fondu berie 0,1 alebo 0,15 percenta z ich investícii, ale budú zbierať kupóny, aby mali 1 dolár zľavu na zubnú pastu.

Ako vidíte, toto je problém posunutia v porovnávaní, pretože vy vlastne porovnávate tých 100 dolárov voči obchodu, ktorý robíte, ale keď pôjdete tieto peniaze utratiť, už to tak porovnávať nebudete. Všetci sme to zažili.

Ak ste Američan, napríklad, asi ste boli vo Francúzsku. A niekde ste tam stretli pár z vášho domovského mesta, a mysleli ste si, "Páni, títo ľudia sú takí vľúdni. Sú ku mne takí milí. V porovnaní s tými všetkými, čo ma nenávidia, keď sa snažím hovoriť ich jazykom a ešte viac, keď hovorím po anglicky. Tí ľudia sú proste úžasní." A tak s nimi jazdíte po Francúzsku, a potom prídete domov a pozvete ich na večeru, a čo zistíte? Že v porovnaní s vašimi priateľmi, sú nudní a nezaujímaví, však? Pretože za nových okolností je porovnanie úplne, ale úplne iné. V podstate zistíte, že ich neznášate tak, že by ste mohli rovno požiadať o francúzske občianstvo.

No a rovnaký problém máte, keď kupujete stereo. Idete do obchodu s elektronikou a vidíte dva druhy reproduktorov -- veľké, krabicovité kusy a potom malé, hladké repráčiky, skúsite na nich niečo spustiť, všimnete si nejaký rozdiel, tie väčšie znejú trochu lepšie. A tak ich kúpite a prinesiete domov a úplne narušíte vzhľad svojho domu. A problém je, samozrejme, že porovnanie, ktoré ste spravili v obchode už nikdy znova nezopakujete. Aká je šanca, že po rokoch pustíte stereo a poviete "Znie oveľa lepšie ako to malé", ktoré si už ani nepamätáte ako znelo.

Problém odlišného porovnávania je ešte väčší, keď sa rozhodujete v rôznych časoch. Ľudia majú problém robiť rozhodnutia o veciach, ktoré sa stanú v odlišnom čase. A psychológovia a behaviorálni ekonómovia zistili, že ľudia sa v zásade riadia dvoma pravidlami Takže vám teraz položím dve jednoduché otázky a potom tretiu, ťažkú.

Tá prvá: Môžete mať 60 dolárov hneď, alebo 50 dolárov hneď. Čo si vyberiete? Tomu sa vraví IQ test s jednou otázkou, však? Všetci, dúfam, uprednostnia viac peňazí a dôvod je, že veríme, že viac je lepšie ako menej.

Druhá otázka: Môžete mať 60 dolárov hneď, alebo 60 dolárov za mesiac. Čo si vyberiete? Znovu, jednoduché rozhodovanie, všetci vieme, že hneď je lepšie ako potom. Ťažšie sa však rozhodujeme, keď sa tieto dva javy stretnú. Napríklad, keď vám ponúknem 50 dolárov hneď, alebo 60 dolárov za mesiac. To je typické pre mnoho situácii v živote, kedy získate tým, že čakáte, ale musíte mať trpezlivosť. A ktoré je lepšie? Čo si ľudia väčšinou vyberú v týchto situáciách? No, spravidla sú ľudia strašne netrpezliví. To znamená, že vyžadujú úročenie stovky alebo tisíce percent, aby odložili pôžitok a čakali ďalší mesiac na tých 10 dolárov navyše. Môžno to nie je také pozoruhodné, ale pozoruhodné je ako ľahko sa dá netrpezlivosť odstrániť zmenou kedy sa má konať doručenie týchto peňazí. Predstavte si, že môžete mať 50 dolárov za rok --teda 12 mesiacov -- alebo 60 dolárov za 13 mesiacov. Ako je to teraz? Ľudia väčšinou radi počkajú: ak čakajú 12, môžu počkať aj 13 mesiacov.

Čo spôsobuje túto dynamickú nezrovnalosť? Porovnávanie. Problematické porovnávanie. Vysvetlím to.

Toto je graf, ktorý sumarizuje to, čo tvrdím, že by ste hovorili, keby som vám dal čas na odpoveď, teda že ľudia vnímajú hodnotu 50 ako väčšiu než hodnotu 60, keď im majú byť doručené hneď alebo za mesiac -- s 30 denným opozdením -- ale ukazuje opačné výsledky, keď celé rozhodovanie posuniete o rok dopredu. No ale ako je možné, že dostávame takéto výsledky?

Títo chlapci nám to povedia. Tu vidíte dve postavičky, jeden z nich je väčší ako druhý: požiarnik a huslista. Postupne budú ustupovať do pozadia, až zmiznú na horizonte, a chcem aby ste si všimli dve veci. V žiadnom okamihu nebude hasič vyzerať vyšší ako huslista. V žiadnom. Ale rozdiel medzi nimi sa bude zdanlivo zmenšovať. Najprv sú to 3 cm, potom 1 cm, štvrť centimetra, až nakoniec zmiznú z povrchu zemského.

A tu sú výsledky toho, čo som vám práve ukázal Toto je subjektívna výška -- výška, ktorú ste videli v rôznych okamihoch. A všimnite si dve zásadné veci. Za prvé, čím sú ďalej, tým vyzerajú byť menší; a za druhé, požiarnik je vždy väčší ako huslista. Ale sledujte čo sa stane, ak niektorých odstránime. Tak. Z blízka, huslista vyzerá byť vyšší ako požiarnik, ale v diaľke ich normálny, skutočný pomer je zachovaný. Ako tvrdil Platón, veľkosť v priestore, je ako hodnota v čase. Teda toto sú výsledky tej ťažkej otázky, ktorú som vám položil: 60 teraz, alebo 50 za mesiac? A to sú subjektívne hodnoty, a vidíte, že naše dve pravidlá boli zachované.

Ľudia si myslia, že viac je lepšie ako menej: 60 je vždy lepších ako 50, a vždy si myslia, že teraz je lepšie ako neskôr. Stĺpce na tejto strane sú vyššie ako stĺpce na tejto strane. Sledujte, čo sa stane, ak niektoré vynecháme. Zrazu objavíme dynamickú nezrovnalosť, ktorá nás mýlila. Vidíme tendenciu zobrať 50 dolárov teraz radšej ako čakať mesiac, ale nie pokiaľ je to rozhodnutie v ďalekej budúcnosti. Všimnite si niečo zaujímavé, čo ukazuje -- predovšetkým, že keď sa ľudia dostanú do budúcnosti, zmenia názor. Takže ako sa bude blížiť 12. mesiac, poviete si, čo som si to myslel, čakať ďalší mesiac na 60 dolárov? Chcem 50 dolárov hneď.

No dobre, otázka, ktorou by som chcel skončiť, je: Keď sme tak strašne hlúpi, ako sme sa dostali na Mesiac? Pretože ja by som mohol ešte dve hodiny dokazovať, že ľudia nemajú schopnosť odhadovať pravdepodobnosť a hodnotu.

Odpoveď na túto otázku je, myslím, odpoveď, ktorú ste už počuli v niektorých príspevkoch, a myslím že ešte budete počuť. Predovšetkým sa naše mozgy vyvinuli vo veľmi odlišnom svete, než v akom žijeme. Boli vyvinuté pre svet, kde ľudia žili vo veľmi malých skupinách, málokedy stretli niekoho príliš odlišného, mali relatívne krátky život, v ktorom sa rozhodovali len zriedka a ich najvyššou prioritou bolo jesť a páriť sa a to čím skôr.

Bernoulliho dar, Bernoulliho vzorec, nám umožňuje, hovorí nám ako by sme mali myslieť vo svete, pre ktorý nás príroda nestvorila. To vysvetluje, prečo sme tak slabí v jej používaní, ale tiež prečo je tak veľmi dôležité, aby sme sa zlepšili, rýchlo. Sme jediný druh na tejto planéte, ktorý kedy mal svoj osud vo vlastných rukách. Nemáme žiadnych predátorov, sme pánmi nášho prostredia, veci, ktoré normálne vyhubia celé druhy pre nás nie sú hrozbou. Jediná vec, jediná vec nás môže zničiť a zatratiť, naše vlastné rozhodovanie. Ak tu za 10 tisíc rokov nebudeme, bude to preto, že sme nedokázali využiť tento dar mladého Holanďana z roku 1738, pretože sme podcenili pravdepodobnosť našich budúcich bolestí a precenili hodnotu našich súčasných potešení.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk)

Chris Andreson: Bolo to úchvatné. Máme čas na nejaké otázky pre Dana Gilberta. Prvú a druhú.

Bill Lyell: Povedali by ste, že tento mechanizmus je súčasťou toho, ako terorizmus skutočne funguje a zastrašuje nás, a existuje spôsob, ako s tým bojovať?

Dan Gilbert: Toto som nedávno riešil s Ministerstvom obrany, ktoré všeobecne verí, že doláre na Americkú bezpečnosť by mali ísť na bezpečnejšie hranice. Chcel som im vysvetliť, že terorizmus je názov vytvorený na základe psychologickej reakcie ľudí na určité udalosti a že ak ich zaujíma terorizmus, mali by sa pýtať, čo spôsobuje teror a ako môžeme zabrániť, aby sa ľudia báli, skôr ako -- nie skôr, ale zároveň ako budeme zabraňovať ohavnostiam, ktorých sa všetci obávame. Samozrejme, určitú rolu v tom zohrávajú aj americké médiá -- prepáčte, ale v hrubých číslach ide o veľmi drobné nehody. Napríklad už vieme, že v USA viac ľudí zomrelo kvôli tomu, že nenastúpili do lietadla -- pretože sa báli -- a tak išli po diaľnici, než koľko ich zomrelo 11. septembra. OK? Ak by som vám povedal, že tu máme mor, ktorý zahubí 15 tisíc Američanov budúci rok, možno by vás to vydesilo, kým by ste nezistili, že ide o chrípku. Toto sú malé nešťastia a my by sme sa mali zamyslieť či by mali byť prezentované týmto spôsobom, a tak často, ako sú. Samozrejme to spôsobuje u ľudí preceňovanie pravdepodobnosti, že budú zasiahnutí nejakým takýmto spôsobom, a dávajú do rúk moc tým, ktorí nás chcú strašiť.

CA: Dane, toto ma zaujíma. Takže ty hovoríš, že našou odpoveďou na teror je, myslím, rozumová chyba? Rozveď to.

DG: Je to nafúknuté. Chcem povedať, pozrite ak by Austrália zajtra zmizla, strach je pravdepodobne správna reakcia. Je tam neskutočne veľa veeeľmi milých ľudí. Na druhej strane, keď vybuchne autobus a zomrie 30 ľudí, viac ľudí zomrelo na to, že nemali bezpečnostné pásy v tej istej krajine. Je strach správna reakcia?

CA: A čo spôsobuje tú chybu? Je to dráma okolo tej udalosti -- že je tak pútavá? Je to tým, že je to úmyselný útok "cudzincov" ? Čím to je?

DG: Ano, je za tým mnoho vecí, a niektoré ste trafili. Predovšetkým, je to ľudský činiteľ, ktorý sa nás snaží zabiť -- nie je to pád stromu, ktorý nás náhodou zabije. Po druhé, títo nepriatelia môžu zaútočiť znova a znova nám ublížiť. Ľudia zomierajú bezdôvodne namiesto dobrého dôvodu -- ako keby existoval dobrý dôvod, ale ľudia si niekedy myslia, že áno. Takže je to veľa vecí súčasne, ktoré z toho robia veľkú udalosť, ale neznižujme význam toho, že noviny sa predávajú, ak v nich ľudia vidia niečo, čo si chcú prečítať. Takže je tu veľká úloha, ktorú zohrávajú médiá, ktoré chcú, aby tieto udalosti boli tak dramatické, ako je to len možné.

CA: Ako by bolo možné presvedčiť spoločnosť, aby to obmedzila?

DG: No, choďte do Izraela. Fakt, choďte tam, vybuchne tam obchod a všetci sú z toho nešťastní, a tak hodinu a pol neskôr -- teda aspoň čo som tam bol ja, a bol som 45 metrov od obchodu keď vybuchol -- šiel som späť do hotela a plánovaná svadba pokračovala ďalej. Jedna izraelská matka povedala: "Nikdy ich nenecháme vyhrať tým, že by sme zrušili svadby." Táto spoločnosť sa to už naučila -- a sú aj ďalšie -- ktoré sa naučili žiť s určitou úrovňou terorizmu a nevadí im to zase až tak, ako tým, ktorí nezažili veľa teroristických útokov.

CA: Ale je tu racionálna obava, že skutočne, dôvod, prečo sa bojíme, je, že si myslíme, že raz príde deň D?

DG: Áno, samozrejme. Ak by sme vedeli, že toto bol najhorší útok, ktorý sa kedy udeje, mohlo by byť aj viac autobusov s 30 cestujúcimi -- asi by nás to až tak nedesilo. Nechcem tým povedať -- prosím, nechcem byť niekde citovaný, že hovorím: "Terorizmus je v poriadku a netreba sa tak rozčuľovať." To vôbec netvrdím. Chcem povedať, že úplne racionálne, náš strach z vecí, ktoré sa stanú, z hrozieb, by mal byť zhruba primeraný rozsahu týchto hrozieb a hrozieb v budúcnosti. Myslím, že v prípade terorizmu to tak nie je, a ani pri väčšine vecí, o ktorých sme dnes hovorili -- poznáte niekoho, kto by sa zdvihol a povedal, Chudoba! Nemôžem uveriť, ako nás ničí. Ľudia ráno vstanú, chudoba ich nezaujíma. Nie je v novinách, v správach, nie je to pútavé. Nestrieľa sa pri tom zo zbraní. Ak by si mohol vyriešiť jeden z týchto problémov, Chris, čo by si vyriešil? Terorizmus alebo chudobu? (Smiech) (Potlesk) Táto je ťažká.

CA: Tu nie je o čom. Chudobu, kvôli jej rozsahu, ohromnému rozsahu. Iba že by niekto prišiel s tým, že sú tu teroristi, ktorí vlastnia jadrové zbrane a pravdepodobne ich odpália. Ale podľa toho, čo som čítal a videl si myslím, že je pre nich neskutočne ťažké to spraviť. Ak sa ukáže, že nie, budeme za bláznov, ale s chudobou to je trochu iné.

DG: Aj keby to bola pravda, stále viac ľudí zomiera na chudobu!

CA: Sme vyvinutí tak, aby sme boli znepokojení týmito dramatickými udalosťami. Ide o to, že v minulosti, v dávnej minulosti, sme proste nerozumeli veciam ako choroba, čo spôsobuje chudobu a tak ďalej, a preto nedávalo zmysel vynakladať energiu a báť sa takýchto vecí? Ľudia zomreli; čo už. Ale keď na vás zaútočia, tak proti tomu môžete niečo robiť. A tak sme vyvinuli tieto reakcie. Je to tak?

DG: No, viete, ľudia, ktorí sú najskeptickejší k prijímaniu evolučných teórii na všetko sú samotní evoluční psychológovia. Myslím, že v našej evolučnej minulosti nie je nič také špecifické. Skôr, ak hľadáte evolučné vysvetlenie, môžete povedať, že väčšina organizmov je neofobická -- majú strach z vecí, ktoré sú nové a odlišné. A majú na to dobrý dôvod, to staré vás nezjedlo. Však? Je menej pravdepodobné, že keď vidíte zviera, ktoré ste už videli, ide o predátora, než u zvieraťa, ktoré ste nikdy nevideli. Takže, chápete, keď odpália školský autobus, a vy ste to nikdy nevideli automaticky sa zapne štandardný prístup k novým veciam. Nemyslím, že by to bolo tak špecifické, ako ste vraveli vy, ide skôr o fundamentálny základ.

Jay Walker: Viete, ekonómovia radi hovoria o hlúposti ľudí, ktorí si kupujú žreby. Ale myslím že sa dopúšťate rovnakej chyby, za ktorú viníte tých ľudí, a to chybu v odhade hodnoty. Robil som rozhovory s asi tisíckou ľudí, ktorí kupujú žreby. Zdá sa, že hodnota pri nákupe žrebu, nie je výhra. Čo vy tvrdíte, že je. Áno? Priemerný hráč lotérie kúpi zhruba 150 žrebov ročne, takže sám dobre vie, že asi prehrá, a stále kupuje 150 žrebov ročne. Prečo? Nie preto, že by bol hlúpy. Je to preto, že práve to očakávanie výhry uvoľňuje serotonín do mozgu, a spôsobuje dobrý pocit, kým ťah neurčí, že ste prehrali. Alebo, poviem to inak, za 1 minutý dolár môžete mať oveľa lepší pocit, ako keď ho spláchnete do záchoda, z čoho dobrý pocit mať nebudete. Ekonómovia majú sklon... (Potlesk) -- ekonómovia majú sklon vnímať svet cez svoje vlastné okuliare, tak, že: to je len kopa hlúpych ľudí. A výsledkom je, že mnoho ľudí si o ekonómoch myslí to isté. Takže v podstate, dôvod, prečo sme sa dostali na Mesiac je, že sme nepočúvali ekonómov. Ďakujem. (Potlesk)

DG: Dobre, je to pádny argument. Ešte treba zistiť, či radosť z očakávania výhry je adekvátne vyvážená sklamaním z prehry. Pretože myslite na to, že ľudia, ktorí si žreby nekupujú, sa na druhý deň tiež necítia zle, aj keď sa necítia úžasne počas žrebovania. Nesúhlasím, že tí ľudia vedia, že nevyhrajú. Myslím, že si hovoria, že je to nepravdepodobné, ale MOHLO by sa to stať, a práve preto to uprednostňujú pred spláchnutím. Každopádne rozumiem vášmu argumentu, že môže existovať nejaký iný úžitok z kúpy žrebu, okrem výhry v lotérii. Každopádne myslím, že existuje veľa dobrých dôvodov nepočúvať ekonómov. Tento to síce pre mňa nie je, ale je veľa ďalších.

CA: Posledná otázka.

Aubrey de Grey: Volám sa Aubrey de Grey, z Cambridge. Pracujem na niečom, čo zabíja viac ľudí ako čokoľvek iné -- starnutie -- a chcel by som s tým niečo spraviť, ako budeme zajtra počuť. Súhlasím s tým, čo hovoríte, pretože sa mi zdá, že problém s tým ako zaujať ľudí, aby s tým niečo robili je, že keď vás starnutie už ide zabiť, vyzerá ako rakovina alebo srdcová choroba alebo čokoľvek. Viete nejako pomôcť? (Smiech)

DG: Vám, či im?

AdG: Presvedčiť ich.

DG: Aha, takže vám, presvedčiť ich. Nuž, je známe, že je ťažké primäť ľudí zamerať sa na vzdialenú budúcnosť. Ale jedna vec, ktorú psychológovia skúšali a zdá sa, že funguje je donútiť ľudí, aby si predstavili budúcnosť živšie. Jeden z problémov pri rozhodovaní sa o ďalekej budúcnosti a blízkej budúcnosti, je, že si predstavujeme blízku budúcnosť oveľa živšie ako tú ďalekú. Pokiaľ viete vyrovnať množstvo detailov, ktoré ľudia vložia do svojich predstáv blízkej a ďalekej budúcnosti, ľudia začnú robiť rozhodnutia rovnakým spôsobom pri oboch. Takže, mali by ste radi 100 000 dolárov navyše, keď budete mať 65 je otázka veľmi odlišná od, predstavte si, kto budete, keď budete mať 65: budete žiť, ako budete vyzerať, koľko budete mať vlasov, s kým budete žiť. Potom, keď budeme mať všetky podrobnosti tejto predstavy, odrazu máme pocit, že by bolo fajn ak by si ten chlapík mal ušetrené nejaké peniaze na dôchodok. Ale to sú iba okrajové triky. Myslím, že súperíte so základnou ľudskou pohnútkou, ktorá hovorí "Som tu dnes, takže dnes je dôležitejšie ako zajtra."

CA: Dan, ďakujem. Obecenstvo, bola to úžasná udalosť. Ďakujem. (Potlesk)