Clay Shirky o porovnaní inštitúcií a spolupráce

Ako dokážu skupiny niečo spraviť? Ako zorganizujete skupinu jednotlivcov tak, aby výsledkom ich práce bolo niečo ucelené a trvalo hodnotné, namiesto chaosu? Ekonomicky je tento problém vymedzený pojmom "koordinačné náklady". Koordinačné náklady sú v podstate všetky finančné a inštitucionálne ťažkosti pri zabezpečovaní výstupov práce skupiny. Doposiaľ sme mali klasickú odpoveď na koordinačné náklady, a to: Ak chcete koordinovať prácu skupiny, založíte inštitúciu. Zhromaždíte zdroje. Vytvoríte niečo, ... či už súkromné alebo verejné. Ziskové alebo neziskové. Veľké alebo malé. Zhromaždíte teda zdroje, založíte inštitúciu a následne ju používate na koordináciu činností v skupine.

V poslednom čase, keďže náklady na vzájomnú komunikáciu skupín rapídne klesli, a pritom komunikačné náklady sú dôležitým vstupom pri koordinácii, vznikla druhá odpoveď, a tou je zabudovanie spolupráce priamo do infraštruktúry. a navrhovanie systémov, ktoré koordinujú výstup skupiny ako vedľajší produkt samotnej činnosti systému, bez ohľadu na inštitucionálne modely. Presne o tomto chcem dnes hovoriť. Doložím to na celkom konkrétnych príkladoch, vždy v kontexte širších súvislostí.

Na začiatok sa pokúsim odpovedať na otázku, ktorú ste si určite kládli aj vy a s ktorou nám pomôže Internet. Otázka znie: Kde nájdem obrázok skejtujúcej morskej panny? V New York City, každý rok v prvú letnú sobotu náš miestny, čarovne zanedbaný zábavný park Coney Island usporadúva sprievod morských panien. Je to amatérsky sprievod, chodia naň ľudia z celého mesta, vyobliekajú sa. Niektorí sa oblečú menej. Mladí a starí, tancujú v uliciach. Farebné postavy, všetci sa zabávajú. Vašu pozornosť nechcem upriamiť na samotný sprievod, akokoľvek je čarovný, ale na tieto fotky. Nerobil som ich ja. Ako som sa k nim dostal? Odpoveď: Vzal som ich z Flickr.

Flickr je služba na zdieľanie fotiek, ktorá umožňuje umiestniť fotky na stránku, zdieľať ich cez web, atď. Nedávno pridal Flickr ďašiu funkciu nazývanú označovanie alebo "tagovanie". Priekopníkmi tagovania boli Del.ico.is a Joshua Schachter. Del.ico.is je služba na vzájomné zdieľanie záložiek. Tagovanie je odpoveďou kooperatívnej infraštruktúry na problém triedenia. Keby som robil túto prezentáciu minulý rok, nevedel by som spraviť to, čo som teraz spravil, lebo by som tie fotky nenašiel. Ale namiesto toho, aby sme najali profesionálnych knihovníkov na zorganizovanie fotiek na web stránke, Flickr jednoducho zveril užívateľom schopnosť charakterizovať fotky. Preto som mohol ísť na stránku a stiahnuť fotky označené ako "Sprievod morských pán". Bolo ich tam 3100 od 118 fotografov, všetky boli zhromaždené pod týmto šikovným názvom a zobrazené v opačnom chronologickom poradí. Mohol som ísť a vybrať si zábery pre túto malú prezentáciu.

Aký závažný problém sa tým rieši? Veľmi schematicky znázornené, rieši sa tým problém koordinácie. Na Internete je mnoho ľudí, len malý zlomok z nich má fotky sprievodu morských panien. Ako presvedčiť týchto ľudí, aby prispeli svojimi prácami? Klasickou odpoveďou je vytvorenie inštitúcie. Združiť ľudí do predurčenej štruktúry s jasnými cieľmi. Chcem upriamiť vašu pozornosť na vedľajšie účinky voľby tejto cesty.

Za prvé, keď vytvoríte inštitúciu, vzniká problém s riadením. Nestačí len zamestnať ľudí. Treba zamestnať ďalších, ktorí ich budú riadiť a zabezpečovať ciele inštitúcie, atď. Za druhé, treba vytvoriť štruktúru. Potrebujete ekonomickú štruktúru. Potrebujete právnu štruktúru. Potrebujete fyzickú štruktúru. To vytvára ďalšie náklady. Po tretie, vytvorením inštitúcie zákonite niekoho vyčleníte. Všimnite si, že tu nemáme každého, kto má fotky. Nemôžete zamestnať každého. Do štátnej organizácie nemôžete prijať každého. Niektorých ľudí treba vynechať. A po štvrté, ako následok vyčlenenia, vám ostane len trieda profesionálov. Aká zmena. Dostali sme sa od ľudí s fotkami k "fotografom". Vytvorili sme profesionálnu triedu fotografov, ktorých cieľom je fotiť Sprievod morských panien, alebo čokoľvek iné, čo dostanú za úlohu.

Keď spoluprácu zabudujete priamo do infraštruktúry, ako to spravil Flickr, necháte ľudí, kde sú a problém prinesiete k ľuďom, namiesto presúvania ľudí za problémom. Zabezpečíte koordináciu skupiny, a tým dosiahnete to isté, akurát bez nevýhod inštitúcie. Zbavíte sa inštitučného korzetu. Stratíte síce právo ovplyvňovať prácu dobrovoľníkov, ale odbúrate aj inštitucionálne náklady, čo vám dá väčšiu flexibilitu. Flickr nahrádza plánovanie koordináciou. To je všeobecná vlastnosť kooperatívnych systémov.

Zažili ste to už všetci, keď ste si kúpili prvý mobil, prestali ste plánovať. Povedali ste len, zavolám ti, keď tam prídem. Zavolaj mi, keď skončíš v práci. Je to priame nahradenie plánovania koordináciou. A teraz môžeme robiť to isté so skupinami. Namiesto dlhodobého vopred vypracovaného plánu, výhľadu, kde bude o 5 rokov Wikipedia alebo niečo iné, si povedzme že skoordinujeme skupinové úsilie, a budeme riešiť veci za pochodu, pretože sme už dobre skoordinovaní a nemusíme sa dopredu zaťažovať tým, čo spravíme.

Ďalší príklad je o čosi pochmúrnejší. Tieto fotky sú na Flickr označené ako "Irak". Ak sme mali nejaké ťažkosti s koordinačnými nákladmi v prípade Sprievodu morských panien, tu je to ešte ťažšie. Viac obrázkov. Viac fotografov. Z väčšej geografickej oblasti. Fotky zachytávajú dlhší časový horizont. A čo je najhoršie, to číslo tam dole, asi desať fotiek na fotografa, je zavádzajúce. Matematicky je to pravda, ale nemá to žiadnu výpovednú hodnotu, pretože priemer je v takýchto systémoch nepodstatný.

Dôležité je toto. Toto je graf fotografií označených ako Irak od 529 fotografov v celkovom počte 5445 fotiek. Sú zoradené podľa počtu fotiek na jedného fotografa. Na tomto konci vidíte, že najproduktívnejší fotograf spravil asi 350 fotiek a niekoľko ďalších ľudí spravilo viac ako sto fotiek. Potom ďalšie desiatky ľudí spravili rádovo desiatky fotiek. A kým sa dostaneme asi sem, máme desať a menej fotiek, a potom tento dlhý tenký chvost. A kým sa dostanete do stredu, máte stovky ľudí, ktorí prispeli iba po jednej jedinej fotke.

Nazýva sa to mocninové rozloženie. Často sa objavuje v neohraničených spoločenských systémoch, kde ľudia môžu prispievať toľko, koľko sami chcú. Výsledkom je často toto. Vyjadrené matematicky, človek na n-tej pozícii, prispieva približne jednou n-tinou toho, čo prispieva osoba na prvej pozícii. Takže desiaty najusilovnejší fotograf by mal prispieť asi desatinou fotografií a stý najusilovnejší fotograf by mal prispieť asi stotinou toho čo najusilovnejší fotograf. Začiatok krivky môže byť strmší alebo plochejší, ale základná matematika platí aj pre ten strmý začiatok aj pre ten dlhý plochý koniec.

Zaujímavé je, že pri narastaní veľkosti tieto systémy, nekonvergujú, ale ešte viac divergujú. Vo väčších systémoch je začiatok mohutnejší a chvost je dlhší, čím sa nepomer ešte zväčší. Je zrejmé, že krivka je zaťažená doľava. Pozrite do akej miery. Ak si vezmete 10% fotografov, ktorí prispeli do systému najviac, tí vytvorili tri štvrtiny všetkých fotiek. Len 10% najplodnejších fotografov. Ak klesnete na 5%, stále vám zostáva 60% fotiek. Ak klesnete na 1% a odpíšete 99% celého úsilia skupiny, stále vám zostáva takmer štvrtinou všetkých fotiek. Kvôli zaťaženosti krivky doľava je ten "priemer" tu, výrazne vľavo. Znie to divne, ale 80% prispievateľov prispelo podpriemerným množstvom fotiek. Znie to divne, lebo priemer by sme čakali niekde blízko stredu, ale v skutočnosti je to úplne inak.

Je to matematika, ktorá sa skrýva za pravidlom 80/20. Kedykoľvek niekto spomenie pravidlo 80/20, ide o toto. 20%t výrobkov tvorí 80% obratu. 20% používateľov spotrebuje 80% zdrojov, vo všetkých týchto prípadoch ľudia hovoria o tejto krivke. Inštitúcie majú len dva nástroje: cukor a bič. V v tej 80% zóne sa nedá použiť ani cukor ani bič. Náklady na chod inštitúcie vám znemožňujú jednoducho podchytiť prácu týchto ľudí v inštitučnom rámci. Inštitucionálny model vždy tlačí doľava, a správa sa k týmto ľuďom ako k zamestnancom. Inštitucionálne riešenie je: Môžem získať 75% hodnoty od 10% zamestnaných? - Výborne! Tak to spravím. Model kooperatívnej infraštruktúry povie, prečo sa chcete vzdať štvrtiny hodnoty? Ak je váš systém navrhnutý tak, že musíte obetovať štvrtinu hodnoty, prerobte systém. Neberte na seba náklady, ktoré vám bránia dostať sa k príspevkom týchto ľudí. Postavte systém tak, aby mohol každý prispieť koľko chce.

Koordinačný prístup sa nepýta, aké kvality majú títo ľudia ako zamestnanci, ale ako môžu prispieť? Tu máme užívateľa Flickru menom Psycho Milt, ktorý prispel len jednou jedinou fotkou s označením "Irak". Tu je tá fotka. Názov: "Zlý deň v práci".¥ Otázka teda je, chcete tú fotku? Áno alebo Nie? Otázkou nie je, či je Psycho Milt dobrý zamestnanec?

Dochádza tu k napätiu medzi inštitúciou ako pomocníkom a inštitúciou ako prekážkou. Keď pracujete s ľavou stranou krivky takéhoto rozloženia, keď robíte s ľuďmi, ktorí trávia veľa času produkovaním množstva želaného materiálu, inštitúcia je v pozícii pomocníka. Najmete ľudí ako zamestnancov, koordinujete ich prácu, a dosiahnete určitý výsledok. Keď ste ale tu dole, kde ľudia ako Psycho Milt občas pridajú jednu fotku, inštitúcia je prekážkou.

Inštitúcie neradi počujú, že sú prekážkou. Prvé, čo sa stane po zinštitucionalizovaní problému, je, že prvoradý cieľ inštitúcie sa okamžite zmení z pôvodného cieľa na snahu o sebazáchovu. A skutočný cieľ sa odsunie na 2. až n-té miesto. Takže, keď inštitúcii poviete, že prekáža a že hodnoty sa dajú koordinovať aj inak prechádzajú niečím podobným ako Kuebler-Rossovými fázami -- (Smiech) reakcie na zistenie smrteľnej choroby: odmietanie, hnev, vyjednávanie, prijatie. Väčšina kooperatívnych systémov, ktoré sme videli, ešte neexistuje dosť dlho, aby sa dostali do fázy prijatia.

Mnohé inštitúcie sú ešte stále v odmietaní, no v ostatnej dobe sme videli aj veľa hnevu aj vyjednávania. Práve sa deje jeden nádherný príklad. Vo Francúzsku zažalovala autobusová spoločnosť ľudí za zdieľanie áut, pretože tým, že sa títo ľudia skoordinovali s cieľom vytvoriť koordinačnú hodnotu, spoločnosť prichádza o výnosy. Píše o tom Guardian. Je to celkom zábavné.

Dôležitejšou otázkou je, čo spravíte s hodnotou tu dole? Ako ju podchytíte? Inštitúcie, ako som povedal, ju nemôžu podchytiť. Steve Ballmer, teraz CEO Microsoftu, pred pár rokmi kritizoval Linux: Ach, táto záležitosť s tisíckami programátorov prispievajúcich na Linux je mýtus. Pozreli sme sa, kto prispieva na Linux a väčšina programátorov vytvorila iba po jednej programovej oprave. Za jeho sťažovaním počuť práve takéto rozloženie. Tiež chápete, prečo to podľa neho, nie je dobrý nápad. Najali sme tohto programátora, prišiel, pil našu kolu, hral stolný futbal a mal jeden nápad za tri roky. (Smiech) Zlý zamestnanec, je tak? (Smiech)

Otázka Psycha Milta je: Bol to dobrý nápad? Čo ak napísal opravu bezpečnostnej chyby? Čo ak to bola oprava kódu zamedzujúca zneužitiu pretečenia pamäte, kde má Windows nejednu dieru. Chcete takú opravu? Fakt, že jediný programátor bez nadviazania pracovného vzťahu k inštitúcii, vylepší Linux a už po ňom niet ani slychu, by mal Ballmera vydesiť. Takýto druh hodnoty je nedosažiteľný v klasickom inštitucionálnom rámci, ale je súčasťou kooperatívnych systémov "open source" softvérov, zdieľania súborov,

Wikipedie. Použil som veľa príkladov z Flickru, ale príbehy o tom istom sú všade. Meetup, služba založená na hľadanie ľudí s podobnými záujmami v určitej lokalite, súčasťou ktorej sú aj skutočné stretnutia v kaviarni, v krčme alebo inde. Keď Scott Heiferman zakladal Meetup, myslel si, že bude pre zberateľov, milovníkov mačiek -- klasické záujmové skupiny. Vynálezcovia nevedia, čo vynašli. Hlavná skupina na Meetup dnes, najviac kapitol, najviac miest, najviac členov, najaktívnejšia? Mamičky na materskej. V USA vo svete predmestí a rodín s dvoma príjmami, mamičkám na materskej chýba sociálna infraštruktúra vlastná rozvetveným rodinám a miestnym malým susedským komunitám. Nahrádzajú ju teda týmito nástrojmi. Meetup je platforma, jej hodnota však spočíva v sociálnej infraštruktúre. Ak chcete vedieť, aká technológia zmení svet, nepočúvajte 13 ročných chalanov, venujte pozornosť mladým mamičkám, pretože tie nemajú ani štipku pochopenia pre technológiu, ktorá materiálne nezlepší ich život. Je to omnoho dôležitejšie ako Xbox, aj keď sa to menej leskne.

Myslím, že tu ide o revolúciu. Myslím si, že je to skutočne zásadná zmena v spôsobe organizácie ľudí. To slovo používam s rozvahou. Je to revolúcia v tom zmysle, že sa mení rovnováha. Je to celkom nový spôsob robenia vecí, aj s novými nevýhodami. V USA momentálne väznia ženu menom Judith Miller za to, že neodhalila Veľkej federálnej porote svoje zdroje. Je reportérkou pre New York Times a pracuje na veľmi abstraktnom a ťažko pochopiteľnom prípade. Novinári demonštrovali v uliciach za zlepšenie "ochranných zákonov". Tieto zákony sú viac menej zlepencom rôznych štátnych zákonov a slúžia na ochranu novinárov proti povinnosti odhaliť svoj zdroj. Toto sa však deje na pozadí rozmachu blogovania. Blogovanie je klasickým príkladom masovej amaterizácie. Zneprofesionálnilo to vydávanie. Chcete globálne zverejniť svoje myšlienky? Je to jednotlačidlová operácia, ktorú spravíte zadarmo. Tým sa profesionálna trieda vydavateľov dostala do radov masovej amaterizácie. A teda ochranný zákon, aj keď ho veľmi chceme -- chceme profesionálnu triedu zvestovateľov pravdy -- sa stáva nelogickým, pretože samotná inštitúcia sa stáva nelogickou. Niektorí ľudia v Štátoch sa všemožne snažia odpovedať na otázku, či sú bloggeri žurnalistami. A odpoveďou je: Záleží na tom? Je to zle položená otázka. Žurnalistika bola odpoveďou na dôležitejšiu otázku: Ako informovať spoločnosť? Ako šíriť myšlienky a názory? A ak existuje odpoveď mimo profesionálneho rámca žurnalistiky, je nezmyslom, použiť metaforu profesie na označenie takejto rozloženej triedy. Takže aj keď chceme ochranné zákony, ich podstata -- inštitúcia, na ktorú sa viažu, sa stáva nelogickou.

Ďalší príklad. Pro-ana. Skupiny Pro-ana. Sú to skupiny dospievajúcich dievčat, ktoré využívajú blogy, elektronické nástenky, a iné druhy kooperatívnej infraštruktúry, na zakladanie podporných skupín pre anorexičky z presvedčenia. Vystavujú obrázky chudých modeliek, ktoré nazývajú "Thinspiration". Majú slogany ako: Spása hladom, majú dokonca náramky v štýle Lanca Armstronga, tie červené náramky ktoré, v tejto malej skupine znamenajú: Snažím sa uchovať si poruchu jedenia. Radia si napríklad, ak máš na niečo chuť, vyčisti záchod alebo smetiak, pocit hladu prejde.

Sme zvyknutí na to, že podporné skupiny sú prospešné. Máme pocit, že už z princípu musia byť prospešné, ale ukazuje sa, že myšlienka podpornej skupiny je hodnotovo neutrálna. Podporná skupina je jednoducho malá skupina ľudí, ktorá si chce udržať určitý spôsob života v kontexte väčšej skupiny. Pokiaľ je väčšia skupina banda opilcov, a malá skupina chce byť triezva, myslíme si, že je to dobrá podporná skupina. Ale ak ide o malú skupinu dospievajúcich dievčat, ktoré sa rozhodli byť anorektické, sme zdesení. Je to tým, že normatívne ciele podporných skupín, ako ich poznáme prišli s inštitúciami, ktoré ich zastrešovali, a nie z infraštruktúry. Ako sa infraštruktúra stala všeobecne dostupnou, myšlienka podpornej skupiny sa stáva dostupnou každému, vrátane ľudí s takýmito cieľmi.

Tieto zmeny majú teda závažné nevýhody, ale tiež výhody. Samozrejme v dnešnej dobe sa stačí len zľahka zmieniť o aktivitách neštátnych aktérov, ktorí to využívajú na snahy ovplyvňovať globálne záležitosti. Toto je sociálna mapa únoscov a ich komplicov, ktorí spáchali útok z 11. septembra. Bola vytvorená analýzou spôsobu ich komunikácie za pomoci mnohých z týchto nástrojov. A informačné služby sveta robia určite presne to isté aj v súvislosti s útokmi z minulého týždňa.

Teraz nastal čas povedať, do čoho toto všetko vyústi, ale už mi neostáva čas, čo je dobré, lebo neviem. (Smiech) Je to ako s kníhtlačou. Ak je to ozajstná revolúcia, neposunie nás z bodu A do bodu B. Posunie nás z bodu A do chaosu. Kníhtlač spôsobila 200 rokov chaosu a prechod zo sveta, v ktorom Katolícka cirkev bola tak povediac rozhodujúcou politickou silou, až k Vestfálskej zmluve, kedy sme konečne pochopili, že novou jednotkou je: národný štát.

Ja však nepredpovedám 200 rokov chaosu. 50. 50 rokov, počas ktorých voľne koordinované skupiny budú získavať postupne čoraz väčší vplyv a čím viac sa tieto skupiny vzdajú tradičných inštitucionálnych noriem -- ako je rozhodovanie vopred, čo má stať, alebo ziskovosť -- tým väčší vplyv nadobudnú. A inštitúcie sa budú dostávať pod čoraz väčší tlak, a čím strnulejšie budú riadené, a čím viac sa budú spoliehať na informačné monopoly, tým väčší tlak pocítia. A bude sa to diať v jednej oblasti za druhou, inštitúcia za inštitúciou. Tieto sily sú všeobecné, ale ich následky budú konkrétne.

A nejde tu o to, že "to je skvelé", alebo, že "uvidíme prechod od čisto inštitucionálneho k čisto kooperatívnemu rámcu". Bude to oveľa komplikovanejšie. Ale ide tu o to, že dôjde k hromadnej reorganizácii. Nakoľko dopredu vieme, čo príde, chcem v podstate povedať, že by sme sa v tom mali zdokonaľovať. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk)