Charles Leadbeater: Inovácia vo vzdelávaní v slamoch

Som veľmi rád, že tu môžem byť. Je mi potešením hovoriť po Brianovi Coxovi z CERNu. Myslím, že CERN je domovom Veľkého hadrónového urýchľovača. A čo sa stalo Malému hadrónovému urýchľovaču? Kde je Malý hadrónový urýchľovač? Pretože Malý hadrónový urýchľovač bol kedysi veľkou vecou. Teraz je Malý hadrónový urýchľovač „odložený na polici“ – prehliadaný a zabudnutý. Viete, keď spúšťali Veľký hadrónový urýchľovač, nefungoval a ľudia sa snažili zistiť prečo, bol to tím Malého hadrónového urýchľovača, čo ho sabotoval, pretože tak žiarlil. Celú záležitosť okolo hadrónového urýchľovača je potrebné odkliať.

Poučením z Brianovej prezentácie - všetkých tých fantastických obrázkov - je v skutočnosti toto: uhol pohľadu určuje všetko, čo vidíte. Brian nám chcel povedať to, že veda nám postupne otvára rôzne uhly pohľadu, z ktorých môžeme vidieť seba samých. A preto je to také cenné. Takže uhol pohľadu, ktorý si zvolíte, určí vlastne všetko, čo uvidíte. Otázka, ktorú si položíte, určí väčšiu časť odpovede, ktorú dostanete.

Ak si teda položíte takúto otázku: Kam pozeráte, ak chcete spoznať budúcnosť vzdelávania? Odpoveď, ktorú zvyčajne dávame, je jednoznačná - aspoň za posledných 20 rokov. Idete do Fínska. Fínsko je tým najlepším miestom na svete, kde môžete vidieť školský systém. Fíni sú možno trochu nudní a depresívni a majú veľmi vysokú mieru samovrážd, ale, preboha, sú kvalifikovaní. A majú úplne úžasný školský systém. A tak všetci tiahneme do Fínska a čudujeme sa tomuto fínskemu sociálno-demokratickému zázraku, jeho kultúrnej homogenite a všetkému ostatnému, a potom sa snažíme predstaviť si, ako by sme sa mohli z toho poučiť.

Takže za posledný rok, s pomocou spoločnosti Cisco, ktorá z nejakého absurdného dôvodu sponzoruje moje aktivity, som sa vybral hľadať niekam inam. Pretože radikálne inovácie v skutočnosti niekedy prichádzajú od tých najlepších, ale často prichádzajú z miest, kde je obrovská potreba, neuspokojený, latentný dopyt a nedostatok zdrojov na to, aby fungovali tradičné riešenia - tradičné vysoko nákladové riešenia, ktoré závisia na odborníkoch, ako je to na školách a v nemocniciach.

Takže som skončil na miestach ako je toto. Je to miesto s názvom Monkey Hill (Opičia hora). Je jedným zo stoviek „favelas" (brazílske slamy) v Riu. Najväčšia miera rastu populácie sa v nasledujúcich 50 rokoch sústredí do miest. V nasledujúcich 30 rokoch narastieme ročne o 6 12-miliónových miest. Takmer všetok tento nárast sa udeje v rozvinutom svete. Takmer všetok tento nárast sa udeje na miestach ako je Monkey Hill. Tu nájdete najrýchlejšie rastúcu mladú populáciu sveta. Takže ak chcete nájsť recepty, ktoré fungujú - prakticky na všetko - zdravotníctvo, vzdelávanie, vládna politika a vzdelávanie - musíte ísť na takéto miesta. A keď pôjdete na takéto miesta, stretnete takýchto ľudí.

Tento chlapík sa volá Juanderson. Ako 14-ročný, ako je to zvyčajné u mnohých 14-ročných v brazílskom školstve, nechal školu. Bola to nuda. Namiesto toho sa Juanderson začal zaoberať niečím, čo mu poskytlo určitú príležitosť a nádej na mieste, kde žil, a to obchod s drogami. A do 16 rokov, po rýchlom postupe, viedol obchod s drogami v 10 slamoch. Dosahoval obrat nad 200 000 dolárov týždenne. Zamestnával 200 ľudí. Zomrel by do veku 25 rokov. A na šťastie stretol tohto chlapíka, ktorým je Rodrigo Baggio, majiteľ prvého laptopu, ktorý sa kedy objavil v Brazílii. V roku 1994 Rodrigo rozbehol niečo, čo sa nazývalo CDI. Tá dostávala počítače od korporácií, dodávala ich do komunitných centier v slamoch a vytvorila miesta ako je toto. Čo zmenilo Juandersona k lepšiemu, bola technológia vzdelávania, vďaka ktorej sa vzdelávanie stalo zábavným a dostupným.

Alebo môžete ísť na miesta ako je toto. Toto je Kibera, najväčší slam vo východnej Afrike. Žijú tu milióny ľudí, roztrúsených na mnohých kilometroch. A tam som stretol tieto dve, Azra vľavo, Maureen vpravo. Práve získali svoj kenský stredoškolský certifikát. Názov by vám mal napovedať, že kenský školský systém si požičiava takmer všetko z Británie, zhruba z roku 1950, ale podarilo sa mu to ešte zhoršiť. Takže v slamoch sú školy ako je táto. Sú to miesta ako toto. Tu chodila Maureen do školy. Sú to súkromné školy. V slamoch nie sú štátne školy. A vzdelanie, ktoré dostali bolo úbohé. Bolo to na miestach ako je toto. Toto je škola založená nejakými mníškami v inom slame s názvom Nakuru. Polovica detí v tejto triede nemá rodičov, pretože zomreli na AIDS. Druhá polovica má jedného rodiča, pretože druhý zomrel na AIDS. Takže cieľom vzdelávania na takomto mieste nie je vyučovať mená kenských či britských kráľov a kráľovné. Je to ako prežiť, ako si zarobiť na živobytie, ako sa nestať HIV pozitívnym. Technológia, ktorá preklenuje bohatých aj chudobných na miestach ako toto, nemá nič spoločné s priemyselnou technológiou. Nemá nič spoločné s elektrinou alebo vodou. Ide o mobilný telefón. Ak chcete v Afrike vytvoriť z ničoho v podstate akúkoľvek službu, v súčasnej dobe by ste začali s mobilným telefónom. Alebo by ste mohli ísť na takéto miesta.

Toto miesto sa volá Madangiri Settlement Colony a je to veľmi rozvinutý slam, zhruba 25 minút od New Delhi, kde som stretol týchto ľudí, ktorí mi to tam za jeden deň poukazovali. Pozoruhodné na týchto dievčatách bolo, a to je znakom určitej sociálnej revolúcie rozmáhajúcej sa v rozvojom svete, že tieto dievčatá neboli vydaté. Pred 10 rokmi by boli určite vydaté. Teraz vydaté nie sú, a chcú ísť ďalej študovať a robiť kariéru. Vychovali ich negramotné mamy, ktoré si v živote nerobili domácu úlohu. Po celom rozvojovom svete sú milióny rodičov, desiatky, stovky miliónov, ktorí si po prvýkrát robia s deťmi domáce úlohy a učia sa s nimi. A dôvodom, prečo ďalej študujú, nie je, že chodili do školy ako táto. Toto je súkromná škola. Je to platená škola. Je to dobrá škola. Je to to najlepšie, čo môžete dostať v Hyderabáde v rámci indického vzdelávania. Dôvod, prečo pokračovali v štúdiu bol tento.

Toto je počítač nainštalovaný pri vstupe do ich slamu revolučným predstaviteľom sociálneho podnikania, ktorý sa volá Sugata Mitra, ktorý aplikoval najradikálnejšie experimenty, ukazujúce to, že deti sa v správnom prostredí dokážu učiť samé pomocou počítačov. Tieto dievčatá nikdy nevideli Google. Nevedia nič o Wikipedii. Predstavte si, ako by vyzerali ich životy, keby ste im ich dali.

Takže ak sa pozriete, ako ja, na túto moju okružnú cestu, a pozriete sa na stovky prípadových štúdií rôznych predstaviteľov v oblasti sociálneho podnikania pracujúcich v týchto extrémnych podmienkach, zbadáte návody, s ktorým prišli v súvislosti s učením, nevyzerajú vôbec ako škola. Ako vyzerajú? Nuž, vzdelávanie je globálne náboženstvo. A vzdelávanie plus technológia je veľkým zdrojom nádeje. Môžete ísť na takéto miesta.

Toto je škola vzdialená tri hodiny od Sao Paula. Väčšina tunajších detí má negramotných rodičov. Veľa z nich nemá doma zavedenú elektrinu. Ale stalo sa pre nich úplne bežným používať počítač, webové stránky, vytvárať videá a tak ďalej. Keď idete na miesta ako je toto, uvidíte, že vzdelávanie v týchto zariadeniach funguje na princípe ťahu, nie tlaku. Väčšina našich vzdelávacích systémov využíva tlak. Ja som bol do školy doslova tlačený. Keď prídete do školy, veci sú do vás tlačené, vedomosti, skúšky, systémy, rozvrhy. Ak chcete prilákať ľudí ako je Juanderson, ktorý by si, na príklad, mohol kúpiť zbrane, nosiť šperky, jazdiť na motorkách a získavať dievčatá prostredníctvom obchodu s drogami, a vy ho chcete prilákať k vzdelávaniu, povinné osnovy skutočne nemajú zmysel. To ho naozaj nepriláka. Vy ho musíte pritiahnuť. A preto vzdelávanie musí fungovať ťahom, nie tlakom.

A preto je idea založená na osnovách pre takéto podmienky úplne irelevantná. Vzdelávanie musíte začať od vecí, ktoré im dávajú zmysel v ich podmienkach. Ktoré sú to? Takže, kľúčom je motivácia a tá má dva aspekty. Jedným je poskytnutie vonkajšej motivácie. Že vzdelanie sa oplatí. Všetky naše vzdelávacie systémy fungujú na princípe, že vzdelanie sa oplatí, ale musíte si na to dosť dlho počkať. Je to pridlho, ak ste chudobný. Čakať 10 rokov, pokým sa vám vzdelanie oplatí, je príliš dlho, ak potrebujete uspokojiť denné potreby, ak sa musíte postarať o súrodencov alebo pomáhať v rodinnej firme. Takže potrebujete vzdelávanie, ktoré je relevantné a pomáha ľuďom prežiť tu a teraz a aj potom. A tiež ho musíte urobiť vnútorne zaujímavým.

Počase som znova našiel ľudí ako tento. Toto je úžasný chlapík Sebastiao Rocha v Belo Horizonte, v treťom najväčšom meste v Brazílii. Vynašiel viac ako 200 hier na výučbu prakticky akéhokoľvek predmetu pod slnkom. V školách a komunitách, v ktorých Taio pracoval, deň začína vždy v kruhu a vždy začína otázkou. Predstavte si vzdelávací systém, ktorý začal otázkami, nie vedomosťami, ktoré si treba osvojiť, alebo ktoré sa začína hrou, nie vyučovaním, alebo ktoré sa začína predpokladom, že ľudí musíte najskôr zaujať, pokým ich prípadne začnete učiť. V našom vzdelávacom systéme robíte všetky tieto aktivity až nakoniec, ak máte šťastie, šport, drámu, hudbu. Tieto veci oni učia prostredníctvom. Lákajú ľudí k učeniu, pretože je to naozaj tanečný projekt alebo cirkusový projekt alebo, najlepší príklad zo všetkých -- El Sistema vo Venezuele -- hudobný projekt. A tak prostredníctvom toho prilákate ľudí k učeniu, nie tým, že to pridáte na koniec, keď prebehlo celé učenie a nakŕmili ste sa svojou porciu kognitívnej zeleniny.

Takže El Sistema vo Venezuele využíva violončelo ako techniku učenia. Taio Rocha využíva výrobu seriálu ako techniku učenia. A keď sa pozriete na tieto systémy, zistíte, že využívajú ľudí a miesta neuveriteľne kreatívnymi spôsobmi. Sila vzájomného učenia. Ako prinesiete vzdelanie ľuďom, kde nie sú učitelia, kam učitelia neprídu, keď si ich nemôžete dovoliť, a dokonca aj keď získate učiteľov, učia nerelevantne pre komunity, ktorým slúžia? Nuž vytvoríte si vlastných učiteľov. Vytvoríte si vzájomné (peer-to-peer) učenie, alebo si vytvorte laických učiteľov, alebo prineste schopnosti odborníka. Ale nájdite spôsoby ako získať učenie relevantné pre týchto ľudí pomocou vhodnej technológie, ľudí a miest.

Takže toto je škola v autobuse na stavenisku v Pune, najrýchlejšie rastúcom meste v Ázii. Pune má 5 000 stavenísk. Na týchto staveniskách je 30 000 detí. To je jedno mesto. Predstavte si takúto urbanistickú explóziu, ktorá sa odohrá v rozvojovom svete, a predstavte si, koľko detí bude tráviť svoj školský vek na staveniskách. Nuž, toto je veľmi jednoduchý systém ako im zabezpečiť výučbu prostredníctvom autobusu. A oni všetci berú učenie nie ako nejakú akademickú, analytickú činnosť, ale ako niečo produktívne, niečo, čo vyrábate, niečo,  čo môžete robiť a snáď tým získať živobytie.

Tak som stretol tohto človeka, Stevena. Strávil tri roky na ulici v Nairobi, lebo jeho rodičia zomreli na AIDS. A nakoniec sa vrátil do školy, nie kvôli ponuke GCSE (stredoškolské akademické vzdelanie), ale kvôli ponuke vyučiť sa za tesára, ponuke praktických zručností. Takže najvychytenejšie školy na svete, High Tech High a iné, zastávajú filozofiu učenia sa ako produktívnej činnosti. Tu skutočne niet inej možnosti. Učenie musí byť produktívne, aby dávalo zmysel.

A napokon, posudzujú ho iným meradlom. A je ním meradlo podľa čínskej reštaurácie. A naučil som sa to od tohto chlapíka, ktorý je úžasnou postavičkou. Je pravdepodobne najpozoruhodnejším predstaviteľom sociálneho podnikania v oblasti vzdelávania. Volá sa Madhav Chavan a vytvoril niečo, čo sa volá Pratham. A Pratham prevádzkuje predškolské herné skupiny pre, momentálne, 21 miliónov detí v Indii. Je to najväčšia mimovládna vzdelávacia organizácia na svete. A taktiež podporuje decká z robotníckej triedy v tom, aby chodili do indických škôl. Je úplne revolučný. Pôvodne bol odborovým aktivistom. A tak sa naučil, ako si vybudovať organizáciu.

Keď dosiahol určitú úroveň, stal sa Pratham dostatočne veľkým na to, aby prilákal verejno-prospešnú podporu od McKinseyho. McKinsey si prešiel pozrieť jeho model a povedal: „Vieš, čo by si s tým mal urobiť, Madhav? Mal by si z toho spraviť McDonald's. A keď prídeš na nové miesto, urobíš z neho franšízu. A bude to vyzerať rovnako, kamkoľvek prídeš. Je to dôveryhodné a ľudia presne vedia, kde sú. A bude to bez chýb." Madhaw povedal: „Prečo by sme to mali urobiť takto? Prečo z toho nemôžeme urobiť skôr niečo ako čínsku reštauráciu?“

Čínske reštaurácie sú všade, ale neexistuje sieť čínskych reštaurácií. Napriek tomu každý vie, čo je to čínska reštaurácia. Každý vie, čo má očakávať, aj keď sa budú trochu líšiť a budú inej farby a budú sa inak volať. Keď ju zbadáš, hneď vieš, že je to čínska reštaurácia. Títo ľudia používaj model čínskej reštaurácie. Rovnaký princíp, rozdielna aplikácia a rozdielne nastavenie. Nie model McDonald's. Model McDonald's unifikuje. Model čínskej reštaurácie diverzifikuje.

Takže masové vzdelávanie začalo ako sociálne podnikanie v 19. storočí. A to naliehavo potrebujeme znovu, v globálnom meradle. A čo sa z toho všetkého môžeme naučiť? Takže, môžeme sa naučiť veľa, pretože naše vzdelávacie systémy v mnohých ohľadoch zlyhávajú. Nedokážu sa dostať k ľuďom, ktorým by mali slúžiť najviac. Často zasiahnu terč, ale minú cieľ. Zdokonalenie sa dosahuje čoraz ťažšie. Naša viera v tieto systémy je neuveriteľne otrasená. A práve toto je veľmi jednoduchý spôsob, ako pochopiť, aký druh inovácie, aký druh zmeny potrebujeme.

Máme dva základné typy inovácie. Udržiavaciu inováciu, ktorá udrží existujúce inštitúcie alebo organizácie, a disruptívnu inováciu, ktorá ich roztriešti, usporiada iným spôsobom. Existujú formálne inštitúcie ako školy, stredné školy, nemocnice, kde sa môže uplatniť inovácia, a neformálne inštitúcie, komunity, rodiny, sociálne siete. Takmer všetko naše úsilie je sústredené do prvej skupiny, pričom udržiava inováciu formálnych inštitúcií, na zlepšenie verzií v podstate Bizmarkovho školského systému, ktorý sa vyvinul v 19. storočí. A ako som povedal, problém je, že v rozvojovom svete nie sú učitelia na to, aby takýto model fungoval. Potrebovali by ste milióny a milióny učiteľov v Číne, Indii, Nigérii a ostatnom rozvojovom svete, aby ste uspokojili potrebu. A vieme, že v našom systéme číre zvyšovanie ich počtov neodstráni veľké rozdiely vo vzdelaní, hlavne v centrách miest a v bývalých priemyselných zónach.

Preto potrebujeme tri ďalšie spôsoby inovácie. Potrebujeme viac transformácií na nové formy. A po celom svete teraz vidíte, ako sa pretvára stále viac a viac škôl. Zjavne ide o školy, ale vyzerajú inak. Sú to školy Big Picture v USA a Austrálii. Sú to školy Kunscap Skolan vo Švédsku. Zo 14 iba dve sú v školských budovách. Väčšina z nich je situovaná v iných ako školských budovách. V Severnom Queenslande je fantastická škola, ktorá sa volá Jaringan. A všetky majú rovnaké charakteristiky, sú vysoko kolaboratívne, veľmi personalizované, často so všadeprítomnými technológiami. Učenie, ktoré začína z otázok a nastolením problému a projektmi, nie vedomosťami a osnovami. Takže určite toho potrebujeme viac.

Ale keďže tak veľa problémov vo vzdelávaní nie je iba na školách, je v rodinách a komunite, jednoznačne potrebujete mať aj ich viac po ruke. Potrebujete úsilie, ktoré školy dopĺňa. Najznámejším je Reggio Emilia v Taliansku, rodinný systém vzdelávania na podporu a povzbudenie ľudí v škole. Najúžasnejším je Harlem Children's Zone, ktorá sa viac ako 10 rokov, pod vedením Geoffreyho Canady, cez zmiešaninu školských a rodinných a komunitných projektov, pokúša transformovať nielen vzdelávanie na školách, ale celú kultúru a ašpiráciu približne 10 000 rodín v Harleme. Potrebujeme viac týchto úplne nových a radikálnych myšlienok. Môžete ísť na miesta vzdialené hodinu, ba aj menej, od tejto miestnosti, ktoré sú na vašej ulici, ktoré to potrebujú a ktoré potrebujú takú mieru radikalizmu, akú si ani nevieme predstaviť.

A napokon potrebujete transformačnú inováciu, ktorá by dokázala dostať výučbu k ľuďom úplne novými a odlišnými spôsobmi. Takže sme na prelome, rok 2015, úžasného úspechu, „školofikácie" sveta. Každému dieťaťu do pätnásteho roku, ktoré bude chcieť navštevovať školu to bude v roku 2015 umožnené. Je to úžasná vec. Ale nie je to tak ako u áut, ktoré sa vyvíjajú tak rýchlo a systematicky, školský systém je v skutočnosti očividne dedičstvom 19. storočia, pochádzajúcim z Bizmarkovho modelu nemeckého školstva, ktorý prebrali anglickí reformátori, a často náboženskí misionári, prevzali ho v Spojených štátoch ako prostriedok sociálnej kohézie, a potom postupne v Japonsku a Južnej Kórei.

Očividne jeho korene siahajú do 19. storočia. A samozrejme je to obrovský úspech. A samozrejme prinesie so sebou veľké veci. Prinesie schopnosti a vzdelanie a gramotnosť. Ale tiež spustoší predstavivosť. Spustoší apetít. Spustoší sociálnu dôveru. Rozvrství spoločnosť tak, ako ju teraz liberalizuje. A my zanechávame rozvojovému svetu školský systém, ktorý sa teraz budú celé storočie snažiť zreformovať. Preto potrebujeme skutočne radikálne premýšľať o spôsobe učenia a prečo je radikálne myslenie teraz oveľa viac možné a potrebné než kedykoľvek predtým.

Ďakujem.