Caroline Casey: Pozerať sa za hranice

Vie si niekto z vás spomenúť, čím chcel byť keď mal 17? Viete, čím som chcela byť ja? Chcela som byť bikerkou. (Smiech) Chcela som pretekať na autách, chcela som byť kovbojkou a chcela som byť Mauglí z Knihy džunglí. Pretože to všetko bolo o voľnosti -- vietor vo vlasoch -- jednoducho byť voľná. A na moje 17. narodeniny mi moji rodičia, ktorí vedeli ako milujem rýchlosť, darovali jednu lekciu šoférovania, na moje 17. narodeniny. Nie že by sme si mohli dovoliť, aby som jazdila, ale len aby mi dali sen jazdy.

A na moje 17. narodeniny som sprevádzala svoju malú sestru, v absolútnej nevinnosti, ako v svojom živote dovtedy zakaždým -- moju zrakovo postihnutú sestru -- na návštevu k očnému lekárovi. Pretože všetky veľké sestry by mali vždy podporovať svoje malé sestry. A moja malá sestra chcela byť pilotkou -- Boh jej pomáhaj. Zvykla som si nechať otestovať svoje oči, len tak pre zábavu. A na moje 17. narodeniny, po mojom falošnom vyšetrení, si očný lekár všimol, že mám akurát narodeniny. A povedal: "Tak ako to osláviš?" A ja som zobrala tú lekciu šoférovania a povedala: "Idem sa naučiť jazdiť." A potom bolo ticho -- jedna z tých hrozných chvíľ, keď viete, že je niečo zle. A on sa otočil k mojej mame a opýtal sa: "Vy ste jej to nepovedali?" Na moje 17. narodeniny, akoby povedala Janice Ian, dozvedela som sa pravdu v sedemnástich: Som, a od narodenia som bola, právoplatne slepá.

A viete, ako som preboha mohla dôjsť až do 17 a nevedieť to? Nuž, ak niekto hovorí, že country hudba nie je silná, dovoľte mi povedať vám: Dostala som sa sem vďaka vášni môjho otca pre Johnnyho Casha a pesničke s názvom "A Boy Named Sue." Som najstaršia z troch. Narodila som sa roku 1971. A veľmi krátko po mojom narodení moji rodičia zistili, že mám takzvaný očný albinizmus. Čo to dopekla znamená? Tak mi dovoľte povedať vám najlepšiu časť tohto celého? Nevidím tieto hodiny a nevidím ako mi beží čas, takže svätý Bože, woohoo!, mohla by som získať nejaký čas. Ale čo je dôležitejšie, dovoľte mi povedať -- prídem sem celkom blízko. Nevzrušuj sa, Pat. Hej. Vidíte túto ruku? Za touto rukou, je svet Vazelíny. Každý muž v tejto miestnosti, dokonca aj ty, Steve, je George Clooney. (Smiech) A každá žena -- ste tak krásne. A keď chcem vyzerať krásne, odstúpim meter od zrkadla, a nemusím vidieť tieto čiary vyryté do mojej tváre zo všetkého toho žmúrenia, čo som v mojom živote robila, zo všetkých tých tmavých svetiel.

Tá naozaj zvláštna vec je, že keď som mala tri a pol, rovno pred nástupom do školy, moji rodičia urobili bizarné, neobvyklé a neskutočne odvážne rozhodnutie. Žiadna špeciálna škola. Žiadne škatuľkovanie. Žiadne obmedzenia. Moje schopnosti a môj potenciál. A rozhodli sa mi povedať, že môžem vidieť. Takže presne ako Sue Jhonnyho Casha, chlapec, ktorému dali dievčenské meno, mala som vyrásť a učiť sa zo skúseností, ako byť húževnatá a ako prežiť, keď tam už nebudú, aby ma ochránili alebo to všetko zobrali preč. Ale čo je podstatnejšie, dali mi schopnosť veriť, úplne veriť, že to dokážem. Takže keď som počula očného ako mi hovorí všetky tie veci, veľké tučné "nie", všetci si predstavia, že som bola zničená. A nechápte ma zle, pretože keď som to prvýkrát počula -- okrem toho, že som si myslela, že je šialený -- dostala som to búšenie v hrudi -- to "huh". Ale veľmi rýchlo som sa zotavila. Tak to bolo. Prvá vec, na ktorú som pomyslela bola moja mama, ktorá plakala vedľa mňa. A prisahám Bohu, vyšla som z jeho ordinácie, "Budem jazdiť. Budem jazdiť. Si blázon. Ja budem jazdiť. Viem, že dokážem jazdiť."

A s tým istým zaťatým odhodlaním, s akým ma môj otec od detstva vychovával -- naučil ma plaviť sa, aj keď vedel, že nikdy nebudem môcť vidieť kam idem, nikdy neuvidím breh, neuvidím plachty, a neuvidím cieľ. Ale povedal mi, aby som verila a cítila vietor na mojej tvári. A ten vietor na mojej tvári ma doviedol k tomu, aby som verila, že on bol blázon a ja budem jazdiť. A na ďalších 11 rokov som prisahala, že nikto nezistí, že nemôžem vidieť, pretože som nechcela byť nepodarok, a nechcela som byť slabá. A verila som, že to dokážem. Tak som sa prebíjala životom, ako to dokáže len Casey. A bola som archeologička, a rozbíjala som veci. A potom som manažovala reštauráciu a šmýkala som sa na veciach. A potom som bola masérka. A potom záhradníčka. A potom som šla na obchodnú školu. Postihnutí ľudia sú enormne vzdelávaní. A potom som šla a dostala prácu ako konzultantka v Accenture. A dokonca ani oni nevedeli. Je mimoriadne ako ďaleko vás viera môže dostať.

V roku 1999, dva a pol roka v tej práci, sa niečo stalo -- moje oči sa zázračne rozhodli -- dosť. A dočasne, veľmi neočakávane, prestali. Som v jednom z najsúťaživejších prostredí na svete, kde musíte tvrdo pracovať, hrať tvrdo, musíte byť najlepší, musíte byť najlepší. A dva roky som naozaj mohla máličko vidieť. A ocitla som sa pred personálnym manažérom, v roku 1999, hovoriac niečo, čo som nikdy neverila, že poviem. Mala som 28 rokov. Postavila som si osobnosť okolo toho, čo dokážem a čo nedokážem. A jednoducho som povedala: "Prepáčte," ja nevidím a potrebujem pomoc. Požiadať o pomoc môže byť neskutočne ťažké. A všetci viete, čo to je: nepotrebujete postihnutie na to, aby ste to vedeli. Všetci vieme aké je to ťažké, priznať si slabosť alebo zlyhanie. A je to desivé, nie? No všetka táto viera ma poháňala tak dlho.

A môžem vám povedať, pôsobiť vo svete vidiacich, keď nevidíte, je trochu zložité -- naozaj je. Môžem vám povedať, letiská sú hotová pohroma. Oh, pre lásku Božiu. A prosím, dizajnéri, čo tu ste. Dizajnéri, prosím zdvihnite ruky, aj keď ich nemôžem vidieť. Vždy skončím na pánskych záchodoch. A s čuchom nemám nič. Ale môžem vám len povedať, ten malý znak pre pánske a dámske toalety určuje trojuholník. Skúšali ste to niekedy vidieť, keď máte pred očami vazelínu? Je to taká malá vec, však? A viete aké vyčerpávajúce môže byť snaha byť prefektný, keď nie ste alebo byť niekým, kým nie ste?

A tak, po tom ako som priznala personálnemu manažérovi, že nevidím, ma poslali k očnému lekárovi. A vôbec som netušila, že tento muž zmení môj život. Ale než som sa k nemu dostala, bola som úplne stratená. Nemala som potuchy kto vlastne som. A ten očný lekár sa ani neobťažoval testovať moje oči. Nie preboha, bola to terapia. Pýtal sa ma niekoľko otázok, z ktorých bolo veľa: "Prečo?" Prečo tak hrozne bojuješ, proti tomu aká si? A miluješ to, čo robíš, Caroline? Viete, keď idete do globálnej poradenskej firmy, dajú vám do hlavy čip, a vy ste potom ako: "Milujem Accenture. Milujem Accenture. Milujem svoju prácu. Milujem Accenture. Milujem Accenture. Milujem svoju prácu. Milujem Accenture." Odísť by bolo zlyhanie. A on povedal: "Miluješ to?" Pridusilo ma to že som až nemohla rozprávať. Bola som len -- ako som mu to mala povedať? A potom mi povedal: "Čo si chcela byť, keď si bola malá?" Počujte, nechystala som sa mu povedať: "No, chcela som pretekať na autách a motorkách." Neveľmi vhodné v tej chvíli. Aj tak si už myslel, že som bola dostatočne bláznivá. A ako som opúšťala jeho ordináciu, zavolal ma naspäť, a povedal: "Myslím, že je čas. Myslím, že je čas prestať bojovať a robiť niečo iné." A tie dvere sa zavreli. To ticho hneď za dverami ordinácie, mnohí z vás ho poznajú. Bolelo ma v hrudi. A netušila som, kam idem. Nemala som potuchy. Ale vedela som, že hra sa začala.

Šla som domov a pretože ma v hrudi tak veľmi bolelo, pomyslela som si: "Pôjdem si zabehnúť." Naozaj to nebola tá najmúdrejšia vec. A tak som si šla zabehnúť trasu, ktorú dobre poznám. Poznám ju veľmi dobre, ako vlastnú dlaň. Vždy ju zabehnem úplne v pohode. Počítam kroky, pouličné lampy a všetky tieto veci, s ktorými majú zrakovo postihnutý ľudia tendenciu často sa stretať. A bol tam kameň, ktorý som vždy minula. Nikdy som sa o neho nepotkla, nikdy. Tam, plačúc, bežiac, a buch, tresla som na môj kameň. Zlomená, prevrátená na tomto kameni v strede marca 2000 -- typické írske počasie, v stredu -- sivá, ufňukaná, všade slzy -- smiešne sebaľútostivá.

Bola som zrazená k zemi, bola som zlomená, a bola som nahnevaná. A nevedela som, čo mám robiť. Sedela som tam pomerne dlho, "Ako sa dostanem z tohto kameňa a domov? Pretože, kto potom budem? Čo budem?" A myslela som na môjho otca, pomyslela som si: "Dobrý Bože, teraz vôbec nie som Sue." A stále som si vravela čo sa stalo? čo som urobila zle? prečo som nerozumela? A viete, to, čo na tom bolo zvláštne je, že som proste nemala žiadne odpovede; Stratila som svoju vieru. Pozrite sa, kam ma moja viera doviedla. A teraz som ju stratila. A teraz som skutočne nevidela. Bola som zničená. A potom si spomínam, ako som rozmýšľala nad tým, čo sa ma opýtal ten očný lekár: "Čím chceš byť? Čím chceš byť? Čo si chcela byť, keď si bola malá? Miluješ svoju prácu? Rob niečo iné. Čím chceš byť? Rob niečo iné. Čím chceš byť?" A naozaj pomaly, pomaly, pomaly sa to stalo. A stalo sa to takto. Potom prišla minúta, keď to vybuchlo v mojej hlave a udrelo do môjho srdca, niečo iné, "Nuž, čo tak Mauglí z Knihy džunglí? Ťažko môžeš byť viac iná ako on. Ten moment, tým myslím ten moment, ten moment, kedy ma to zasiahlo, prisahám Bohu, bolo to ako woohoo! viete - niečo, v čo veriť. Nikto mi nemohol povedať nie. Áno, môžete povedať, že nemôžem byť archeologička. Ale nemôžte mi povedať, nie, ja nemôžem byť Mauglí, pretože hádajte čo? Nikto to nikdy nerobil, takže to idem spraviť ja. A nezáleží na tom, či som chlapec alebo dievča, ja iba idem vyraziť.

A tak som sa dostala z toho kameňa, oh môj Bože, či som len bežala domov. Šprintovala som domov a nespadla som a ani nenarazila. Vybehla som po schodoch, a tam bola jedna z mojich najobľúbenejších kníh vôbec-- Cesty na mojom slonovi od Marka Shanda -- neviem, či ju niekto z vás pozná. Schytila som túto knihu, sediac na pohovke, vraviac si: "Viem, čo urobím. Viem ako byť Mauglím. Idem prejsť krížom cez Indiu na chrbte slona. Stanem sa sloniarkou." A vôbec som netušila, ako sa stanem sloniarkou. Z globálnej konzultantky manažmentu na sloniarku. Nemala som tušenia ako. Netušila som ako sa prenajíma slon, ako dostať slona. Nerozprávala som jazykom Hindi. Nikdy som nebola v Indii -- nemala som páru. Ale vedela som, že to urobím. Pretože keď urobíte rozhodnutie v ten správny čas na správnom mieste, Bože, vesmír vám to splní.

Deväť mesiacov po tom sopľavom kameni, som mala jediné rande na slepo v mojom živote, so sedem a pol tonovým slonom menom Kanchi. A spolu sme mali preputovať tisíc kilometrov krížom cez Indiu. (Potlesk) Tá najsilnejšia vec zo všetkých, nie že by som to nedosiahla predtým -- oh môj Bože, dosiahla. Ale viete, ja som verila v nesprávnu vec. Pretože som neverila v seba -- naozaj v seba, v každý kúsok mňa -- každý kúsok nás všetkých. Viete ako veľa z nás predstiera, že sme niekým, kým nie sme? A viete čo, keď naozaj veríte v seba a vo všetko v sebe, to čo sa stane je mimoriadne.

A viete čo, tá cesta, tých tisíc kilometrov vyzbieralo dosť peňazí na 6 000 zákrokov proti šedému zákalu. 6 000 ľudí vďaka tomu vidí. Keď som zliezla z toho slona. viete, čo bola tá najúžasnejšia časť? Vykašľala som sa na moje miesto v Accenture. Odišla som a stala som sa sociálnou podnikateľkou, s Markom Shandom som založila organizáciu Elephant Family (slonia rodina), ktorá sa zaoberá ochranou ázijských slonov. A založila som Kanchi, lebo moja organizácia jednoducho musela byť pomenovaná po mojom slonovi, pretože postihnutie sa často schválne ignoruje. A chcela som, aby ste ho videli v pozitívnom svetle -- žiadna charita, žiadna ľútosť. Ale chcela som pracovať výlučne s vedením biznisu a médií, aby som úplne zmenila koncept postihnutia spôsobom, ktorý bol možný a vzrušujúci. Bolo to výnimočné. Bolo to to, čo som chcela robiť. A už som nikdy nemyslela na ambície, alebo na to, že nevidím alebo akúkoľvek z takých vecí. Jednoducho sa zdalo, že je to možné.

A viete, tá najčudnejšia časť je, že keď som cestovala sem, na TED, budem úprimná, bola stuhnutá. Rozprávam, ale toto je úžasné publikum, a čo tu robím? Ale ako som sem cestovala, radi sa to dozviete, použila som svoj preukaz ZŤP, pretože je naozaj dobré predbehnúť sa v radoch na letisku. A dostala som sa sem, šťastne hrdá na to, že nevidím. Ďalšia vec je, že jeden môj dobrý kamarát mi po ceste sem napísal, vediac, že som bola vystrašená. Aj keď sa prezentujem sebavedomo, bála som sa. Povedal: "Buď sama sebou." A tak som tu. Toto som ja, celá ja.

(Potlesk)

A naučila som sa, viete čo, autá a motorky a slony, to nie je sloboda. Byť úplne pravdivý voči sebe samému je sloboda. A na to, aby som videla, som nikdy nepotrebovala oči -- nikdy. Potrebovala som len víziu a vieru. A ak naozaj veríte -- a tým myslím veríte z hĺbky vášho srdca -- môžete spôsobiť, že sa stane zmena. A my potrebujeme, aby sa stala, pretože každý jeden z nás -- žena, muž, gay, heterosexuál, postihnutý, dokonalý, normálny, čokoľvek -- každý z nás musí byť najlepší ako vie. Už nechcem aby bol niekto neviditeľný. Všetci musíme byť zapojení. A prestať so škatuľkovaním, obmedzovaním -- strácaním označení. Pretože nie sme zaváraninové fľaše -- sme výnimoční, odlišní, nádherní ľudia.

Ďakujem vám.

(Potlesk)