Carl Honore a pochvala pomalosti

Na začiatku by som chcel spomenúť jeden postreh: ak som sa niečo za posledných pár rokov naučil, tak určite to, že keď vydávate knihu o pomalosti, musíte ju propagovať veľmi rýchlo. Takže je v tom dosť irónie. Viete, v poslednom čase väčšinou behám z mesta do mesta, zo štúdia do štúdia, robím jeden rozhovor za druhým, a tak po veľmi malých, ľahko ,,stráviteľných" kúskoch prezentujem svoju knihu. Pretože dnes chce každý vedieť, ako spomaliť, ale každý to chce vedieť rýchlo. Takže miule, keď som propagoval svoju knihu na CNN, strávil som v skutočnosti viac času v maskérni ako v živom vysielaní. Ale to nie je až také zvláštne, nie? Lebo práve v takomto svete teraz žijeme. Vo svete, ktorý sa zasekol na predvoľbe "rýchlo vpred".

Vo svete posadnutom rýchlosťou, kde každý chce robiť všetko rýchlo a stihnúť čo najviac za čo najmenší čas. Zdá sa, že každá chvíľa sa mení na preteky s časom. Ako by povedal Carrie Fisher - (zase raz použijem jeho citát) "V dnešnej dobe aj okamih potešenia trvá pridlho." A keď sa zamyslíte nad tým, akým spôsobom sa snažíme veci zlepšovať, zistíte, že čo vlastne robíme: zrýchľujeme ich. Je to tak. Kedysi sme vytáčali telefónne čisla, dnes máme rýchlu voľbu, kedysi sme čítali, dnes máme tzv. rýchle čítanie. Kedysi sme chodili, dnes máme rýchlu chôdzu. A kedysi sme chodili na rande, dnes tu máme "rýchle zoznámenia". Snažíme sa zrýchliť aj veci, ktoré sú pomalé už vo svojej podstate. Takže minule som išiel v New Yorku popri jednej telocvični a bol tam plagát o novom kurze, nejakom novom večernom kurze. A v tom kurze učili, uhádli ste - rýchlu jógu. Perfektné riešenie pre zamestnaných ľudí, ktorí nemajú čas, ale chceli by vedieť, ako pozdraviť slnko tak maximálne za 20 minút. Uznávam, toto sú tak trochu extrémy, dobré na pobavenie.

Ale majú dosť vážnu pointu. Myslím si, že v bezhlavom zhone každodenného života nám často uniká, že tento "pštrosí beh" nám neprospieva. Sme tak hlboko namoční v kultúre, kde hlavnú rolu hrá rýchlosť, že sme skoro prehliadli daň, ktorú od nás denno - denne vyberá. A to v každej oblasti: či už ide o zdravie, jedlo, prácu, vzťahy, prostredie, alebo spoločnosť. A niekedy je zapotreby určitý druh varovania, či nie -- aby sme si uvedomili, že sa v živote len ponáhľame, namiesto toho, aby sme ho žili; že žijeme rýchlo, namiesto toho aby sme žili dobre. U mnohých ľudí má toto varovanie podobu choroby. Poznáte to: jednoducho vyhorenie. Alebo telo zrazu povie: "Už to viac neznesiem," a vzdá sa. Alebo sa náš vzťah rozplynie ako dym, len preto, že sme nemali čas, trpezlivosť či dostatok pokoja na to, aby sme sme boli s tým druhým, aby sme si ho vypočuli.

U mňa takéto varovanie prišlo, keď som začal čítať svojmu synovi rozprávky na dobrú noc. Uvedomil som si, že večer som vždy prišiel do jeho izby, ale nikdy som nedokázal spomaliť - viete, rýchlo som mu čítal rozprávku, stále som preskakoval riadky, odseky, občas aj celé kapitoly, ale môj synček samozrejme poznal knihu odpredu - odzadu, takže potom sme sa hádali. A z toho, čo malo byť upokojujúci, dôverný, najviac láskyplný moment dňa, keď otec číta synovi rozprávku, sa stal gladiátorský zápas, akýsi boj o to, kto je húževnatejší. Bol to stret medzi jeho a mojou rýchlosťou - alebo skôr mojou rýchlosťou a jeho pomalosťou. A takto to nejaký čas pokračovalo, až kým som raz nenatrafil na článok v novinách. Ponúkali v ňom rýchlym ľuďm tipy, ako ušetriť čas. A v jednom tom tipe spomínali edíciu kníh "Rozprávka na dobrú noc za minútu." A ja - teraz, keď vám o tom rozprávam, tak sa uškŕňam, ale moja prvá reakcia bola úplne iná. Najprv som si reflexívne povedal: "Alelujah - to je výborný nápad! Presne toto hľadám, aby som už nepotrboval toľko času, kým uložím syna do postele." Ale našťastie mi v hlave zasvietila kontrolka a moja druhá reakcia už bola úplne iná. Zháčil som sa a začal som rozmýšľať: "Ó - viete, zašlo to vážne až tak ďaleko? Naozaj sa ponáhľam až tak veľmi, že som pripravený odbiť večer svojho syna pár strohými vetami?" A - odložil som noviny - , práve som nastupoval do lietadla, a tam som sedel a robil som niečo, čo som už dlho nerobil - nerobil som vôbec nič. Len som premýšľal a premýšľal som dlho a hlboko. A ešte pokým som z toho lietadla vystúpil, rozhodol som sa, že s tým niečo urobím. Chcel som túto "pštrosiu kultúru" preskúmať a preskúmať aj to, čo robí so mnou a s ostatnými okolo mňa.

V hlave som mal dve otázky: ako sme mohli tak zrýchliť, a či je možné a či vôbec chceme spomaliť. A keď rozmýšľate, prečo sa svet tak zrýchlil, zídu vám na um zvyčajní podozriví. Viete, najskôr vám napadne urbanizácia, konzumný spôsob života, práca, technika. Ale myslím si, že keď sa dostanete za tieto dôvody, odhalíte príčiny, ktoré ležia oveľa hlbšie, objavíte jadro problému, a to je spôsob, ako rozmýšľame o čase ako takom. V iných kultúrach vnímajú čas cyklicky. Plynie v podobe veľkých voľných kruhov. Stále sa obnovuje a oživuje. Avšak na západe vnímame čas lineárne. Je to pre nás vyčerpateľný zdroj. Stále uteká. Buď ho využijete, alebo ho stratíte. Ako povedal Benajmin Franklin, čas sú peniaze. A ja si myslím, že takto sa psychologicky stotožňujeme s tým, že čas je niečo vzácne. A na základe toho robíme čo? No, zrýchľujeme, nie? Za čo najkratší čas sa snažíme stihnúť toho čo najviac. Každý okamih dňa meníme na preteky. Snažíme sa dostať k cieľovej čiare, ktorú sa nám nikdy nepodarí dosiahnuť. No aj tak sa o to pokúšame. Otázkou je podľa mňa, či je možné oslobodiť sa od tohto postoja. A ak mám byť úprimný, myslím si, že je to možné, pretože keď som sa popozeral okolo seba, zistil som, že existuje istý protest proti kultúre, ktorá nám vnucuje myšlienku, že rýchlejšie znamená lepšie a že úplne najlepšie je byť preťažený.

Na celom svete robia ľudia nemožné: spomaľujú, a prichádzajú na to,... aj keď zvyk hovorí, že ak spomalíte, zničí vás to, prichádzajú na to, že opak je pravdou. Zistili, že ak spomalia v správnej chvíli, vo všetkom sa im darí viac. V jedení, v milovaní, v cvičení, v práci, v žití. A v tomto vriacom kotli momentov, miest, aktov spomalení tkvie niečo, čo mnohí nazývajú Medzinárodným hnutím za spomalenie.

Teraz, ak dovolíte, budem trochu pokrytecký. Rýchlo načrtnem, čo sa deje v rámci Hnutia za spomalenie. Ak vezmeme do úvahy jedlo, mnohí z vás možno počuli o Hnutí za pomalé jedenie. Vzniklo v Taliansku, ale rozšírilo sa po celom svete a teraz má 100 000 členov v 50 krajinách. Jeho podstatou je veľmi jednoduchá a rozumná myšlienka, že viac radosti a výživy získame z potravy, ak ju budeme pestovať, pripravovať a jesť rozumným tempom. Myslím si, že i to, že sa náhle objavili biofarmy a trhy s plodinami od malofarmárov je dôkazom, že ľudia zúfalo túžia prestať jesť, variť a pestovať potraviny podľa priemyselného rozvrhu. Chcú sa vrátiť k pomalšiemu tempu. A v rámci Hnutia za pomalé jedenie vzniklo aj Hnutie za pomalé mestá, ktoré tiež pochádza z Talianska, a už sa rozšírilo po celej Európe aj za jej hranice. Na jeho podnet predstavitelia miest prehodnocujú organizáciu krajinného priestoru. Snažia sa ho rozčleniť tak, aby nútil ľudí spomaliť a privoňať k ružiam a interagovať s druhými. Takže napríklad obmedzujú dopravu alebo rozširujú zelené priestranstvá, zvyšujú množstvo lavičiek v parkoch.

A v istom zmysle všetky tieto zmeny spolu majú väčší význam ako majú všetky ich časti, pretože, podľa mňa, keď sa pomalé mesto stane oficiálne Pomalým mestom, vznikne akýsi filozofický manifest. V ňom sa hovorí, že aj v 21. storočí veríme, že na pomalom tempe niečo je. To je odkaz pre celý svet a pre ľudí v pomalom meste. Pokiaľ ide o medicínu, zdá sa mi, že mnohí ľudia sú rozčarovaní trendom akejsi "rýchloliečby", ktorý nastal v západnej medicíne. Milióny z nich na celom svete sa preto obracajú na doplnkové alebo alternatívne druhy medicíny. V nich sa uplatňujú akési pomalšie, jemnejšie a holistickejšie spôsoby liečenia. V súčasnosti sa ešte stále rozhoduje o prípustnosti mnohých doplnkových terapií a ja osobne pochybujem, že kávový klistír sa raz dostane na zoznam oficiálne schválených liečebných metód. Ale iné druhy liečby, ako napríklad akupunktúra alebo masáž, či jednoducho relaxovanie očividne nejaký prínos majú. A na všetkých renomovaných medicínskych školách tieto veci skúmajú, aby zistili, ako fungujú a čo by sme sa z nich mohli naučiť.

Sex. Všade okolo je neskutočné množstvo rýchleho sexu, však? Išiel som - no, teraz nechcem spraviť žiadnu slovnú hračku. Išiel som v Oxforde okolo jedného novinového stánku a zbadal som časopis pre mužov, ktorý mal na obálke nadpis: "Ako dosiahnuť u vášho partnera orgazmus za 30 sekúnd". Takže, vidíte, aj sex sa dnes meria stopkami. No, viete, aj ja, ako všetci, mám rád rýchlovky, ale myslím si, že z pomalého sexu sa dá veľa vyťažiť. Ak spomalíte v spálni, len získate. Viete, podarí sa vám dostať k hlbším psychlogickým, emocionálnym, duchovným prúdom a na základe toho zažijete aj lepší orgazmus. Povedzme, že je to "výhodná kúpa". Zdá sa mi, že najvýstižnejšie to podali the Pointer Sisiters, keď vo svojej piesni vychvaľovali milenca, ktorý má pomalé ruky. A všetci sme sa smiali Stingovi, keď sa pred niekoľkými rokmi dal na Tantru, ale prešlo len niekoľko uponáhľaných rokov a objavujú sa páry každého veku, ktoré chodia na workshopy alebo len tak vo vlastnej spálni nachádzajú cesty, ako zabrzdiť a vyťažiť zo sexu viac. A samozrejme v Taliansku - myslím, mne sa zdá, že Taliani vždy vedeli, ako si užiť - už založili oficiálne Hnutie za pomalý sex.

Na pracovisku - vo väčšine sveta - s výnimkou Severnej Ameriky - sa znižuje počet hodín pracovného času. Príkladom toho je Európa. Ľudia tam zistili, že keď pracujú menej, sú produktívnejší a kvalita ich života sa tiež zvyšuje. Vo Francúzsku majú problém s 35 hodinovým pracovným týždňom - priveľa, priskoro a príliš prísne. Ale iné európske krajiny, hlavne severské, sú príkladom toho, že je možné mať silné hospodárstvo bez toho, aby ľudia museli byť workoholikmi. A Nórsko, Švédsko, Dánsko a Fínsko sa v súčasnosti zaraďujú medzi prvých šesť najkonkurencieschopnejších štátov na svete. Ľudia tam pritom pracujú toľko, že bežný Američan by zaplakal od závisti. A ak sa z úrovne krajín posunieme na úroveň mikroekonomiky, zástupcovia spoločností si v čoraz väčšej miere uvedomujú, že ich zamestnanci potrebujú buď menej pracovať, alebo úplne vypnúť - mať obednú prestávku, posedieť si v nejakej tichej miestnosti, vypnúť Blacberry, - vy tam vzadu - a iné mobilné telefóny cez pracovný deň alebo cez víkend, aby sa stihli znovu nabrať energiu a aby mozog tých zamestnancov mohol pracovať v tvorivom režime.

Ale prepracovanosťou netrpia len dospelí. Poznajú ju aj deti, však? Ja mám 37 a moje detstvo skončilo v polovici osemdeiatych rokov. Pozerám sa na denšné deti a žasnem, ako bojujú s väčším množstvom domácich úloh, doučovania, mimoškolských aktivít. S takým množstvom, aké sme si my o generáciu mladší nedokázali ani predstaviť. A najsrdcervúcejšie e-maily, ktoré prichádzajú na moju webovú stránku, sú v skutočnosti od dospievajúcich mladých ľudí. Sú na pokraji vyhorenia, a prosia ma, aby som napísal ich rodičom, a tak im pomohol spomaliť a vymaniť sa zo záprahu rýchleho života. Ale našťastie aj zo strany rodičov vidno istú reakciu. A tak, viete, mestá v Spojených Štátoch sa spájajú a bojujú za dni bez mimoškolských aktivít. V isté dni v mesiaci sa tak ľudia môžu uvoľniť, stráviť čas s rodinou a spomaliť.

Ďalšia vec sú domáce úlohy. V rozvinutých krajinách sa šíri zákaz dávania domácich úloh, a to aj v školách, ktoré celé roky mali svoj systém výučby založený na tejto metóde, ale teraz zistili, že menej je niekedy viac. Nedávno sa v Škótsku stalo, že na vysokorenomovanej súkromnej škole pre ambiciózne deti zakázali zadávanie domácich úloh žiakom mladším ako 13 rokov a ambiciózni rodičia sa nahnevali a povedali: "Čo ste sa - viete - naše deti nebudú úspešné". A riaditeľ povedal: "Nie, nie, vaše deti si na konci dňa potrebujú oddýchnuť." A tento mesiac zverejnili výsledky súšok a v matematike a iných prírodovedných predmetoch sa prospech žiakov zlepšil v porovnaní s minulým rokom priemerne o 20%. Podľa mňa veľmi potešujúce je aj to, že na renomovaných univerzitách, ktoré sú podľa prieskumov často príčinou, prečo rodičia na svoje deti tak tlačia, si začali uvedomovať, že kvalita študentov, ktorí na ne nastupujú, sa zhoršuje. Tieto deti majú úžasné známky, v životopise majú uvedených toľko mimoškolských aktivít, až by ste z toho plakali, ale chýba im iskra. Chýba im aj tvorivosť a schopnosť rozmýšľať trochu nereálne - viete, oni nevedia snívať. A tak prestížne univerzity z Ivy League, Oxford a Cambridge a aj iné začínajú rodičom a študentom dávať signály o tom, že je potrebné trochu spomaliť. Napríklad na Harvarde poslali prvákom list, kde ich upozorňujú, že zo života aj z Harvardu vyťažia viac, ak spomalia. Ak budú robiť menej, ak si na veci nechajú viac času, čas, ktorý tie veci potrebujú. Ak si ich jednoducho užijú, vychutnajú. A aj ak občas nebudú robiť vôbec nič. Názov tohto listu je - podľa mňa veľmi trefný - "Spomaľ!" - s výkričníkom na konci.

Takže nech sa pozriete kamkoľvek, zdá sa, že odkaz je stále rovnaký. Menej je niekedy viac, pomalšie je niekedy lepšie. Ale ľahšie sa to povie, ako vykoná. Spomaliť nie je také ľahké, však? Myslím, počuli ste, že kým som robil výskum pre svoju knihu o výhodách pomalosti, dostal som pokutu za prekročenie rýchlosti. Je to tak, ale to nie je všetko. Vtedy som bol v skutočnosti na ceste na večeru, ktorú organizovalo Hnutie za pomalé jedenie. A ak ani to nie je dostatočná hanba, tak tú pokutu som dostal v Taliansku. Ak už niekto z vás šoféroval na talianskej dialnici, tak si viete ľahko predstaviť, ako rýchlo som šiel.

(smiech)

Ale prečo je také ťažké spomaliť? Myslím si, že príčiny sú rôzne. Prvá môže byť, že rýchlosť je zábavná - viete, rýchlosť je sexy. Je to všetko o adrenalíne. Je ťažké sa ho vzdať. Myslím si, že je v tom nejaký metafyzický rozmer - rýchlosť nám pomáha ujsť pred hlbšími, väčšími myšlienkami. Hľadáme rozptýlenie, niečo, čím by sme sa zamestnali, len aby sme sa nemuseli pýtať, či sa máme dobre, či sme šťastní, či naše deti vyrastajú v ideálnych podmienkach. Alebo či politici rozhodujú v náš prospech. Ďalšia príčina - myslím, že tá najhlavnejšia -, prečo nedokážeme spomaliť, je kultúrne tabu, ktoré sme v súvislosti so spomalením vytvorili. Pomalý je v našej kultúre ako nadávka. Je to synonymom pre lenivý, flákač, označuje to tých, čo sa ľahko vzdávajú. Viete, "on je taký trochu pomalší". To v skutočnosti znamená to isté ako hlúpy.

Podľa mňa Hnutie za spomalenie - jeho účel alebo hlavný cieľ je prekonať toto tabu, a povedať - áno, niekedy "pomaly" nie je správne riešenie a existuje niečo také ako "zle pomaly". Viete, minule som zostal visieť na M25, čo je obchvat v Londýne, a trvalo tri a pol hodiny, kým som sa odtiaľ dostal. A môžem vám povedať, že to je "zle pomaly". Ale nový pohľad na vec, v niečom revolučný, spočíva v tom, že existuje aj niečo také ako "dobre pomaly". Dobre pomaly znamená, viete, že si nájdete čas, aby ste sa s rodinou najedli a vypnete pri tom televízor. Alebo - si nájdete v práci čas, aby ste sa na nejaký problém pozreli z rôznych stránok a urobili čo najlepšie rozhodnutie. Alebo, jednoducho, keď si nájdete čas, aby ste spomalili a vychutnali si život.

No, za jednu z najpovznášajúcejších vecí, ktoré sa stali, odkedy moja kniha vyšla, považujem reakciu na ňu. A vedel som, že keď mi vyjde kniha o pomalosti, pozitívne ju prijme hnutie New Age, ale vrelo ju prijal aj podnikateľský svet - viete, niečo ako podnikateľská tlač, ale aj veľké spoločnosti a vedúce organizácie. Pretože ľudia na konci reťaze, ľudia ako vy, si podľa mňa začínajú uvedomovať, že v systéme je priveľa rýchlosti, priveľa povinností a prišiel čas znovu objaviť alebo vrátiť sa k umeniu preraďovať rýchlosti. Za ďalšie dobré znamenie považujem, že nie len rozvinutý svet prijal túto myšlienku. V rozvíjajúcich sa krajinách, v tých krajinách, ktoré už, už skočia medzi krajiny prvého sveta - ako Čína, Brazília, Thajsko, Poľsko a iné - aj v nich mnohí ľudia uvítali myšlienku Hnutia za spomalenie. A v médiách a na uliciach sa rozvíja diskusia. Pretože, podľa mňa sa pozerajú na západ a hovoria: "No, páči sa nám táto stránka toho, čo máte, ale nie sme si takí istí touto."

Takže z toho všetkého, zdá sa vyplýva, že hlavnou otázkou, pred ktorou dnes stojíme, je, či je to možné. Je možné spomaliť? A som rád, že vám môžem povedať, že odpoveď je hlasné áno! Ja sám vystupujem ako exponát A, nejaký vylepšený a obnovený "rýchloholik". Ešte stále mám rád rýchlosť. Viete, žijem v Londýne a pracujem ako novinár. A aj ja si užívam frmol a zaneprázdnenosť a adrenalín, ktorý z týchto dvoch vecí vyplýva. Hrám skvoš a ľadový hokej, čo sú dva veľmi rýchle športy, a nevzdal by som sa ich ani za svet. Ale je tiež pravda, že za posledný rok alebo tak nejako, som sa skontaktoval s tou korytnačkou, ktorá vo mne žije

(smiech)

A to znamená, že sa už viac bezdôvodne nezaťažujem. Môj predvolený režim už nie je "zhonoholik". Už nepočúvam ten okrídlený koč času, ktorý popri mne letí, alebo ho aspoň nepočúvam tak často, ako som zvykol. Teraz ho napríklad počujem, lebo vidím, že mi čoskoro vyprší čas. A výsledkom toho všetkého je, že sa v skutočnosti cítim oveľa šťastnejší, zdravší, výkonnejší ako kedykoľvek predtým. Cítim, že svoj život žijem namiesto toho, aby som sa ním len hnal. A asi najväčším dôkazom úspešnosti tohto spôsobu života je to, že cítim, že moje vzťahy sa výrazne prehlbujú, sú bohatšie a silnejšie.

A pre mňa lakmusovým testom toho, či to bude fungovať a čo to bude znamenať, vždy budú rozprávky na dobrú noc, pretože tam niekde to všetko začalo. A tu mám tiež dobré správy. Viete, na konci dňa idem k synovi do izby. Nemám so sebou hodinky. Vypnem počítač, aby som nepočul, ako mi prichádzajú e-maily. Jednoducho spomalím a prispôsobím sa jeho tempu. A pretože deti majú svoje vlastné tempo a vnútorné hodiny, nefungujú podľa vášho rozvrhu, v ktorom ste si pre nich vyčlenili 10 prestížnych minút, aby sa pred vami vtedy mohli otvoriť. Potrebujú, aby ste išli v ich rytme. Viete, 10 minút pred rozprávkou, môj syn odrazu povie: "Vieš, dnes sa na ihrisku stalo niečo, čo ma veľmi nahnevalo." A vtedy sa zaoberáme tým a nie rozprávkou. Teraz som prišiel na to, že rozprávky na dobrú noc kedysi boli len jednou položkou na mojom zozname povinností, boli niečím, čoho som sa bál, pretože to bolo také pomalé a ja som to potreboval zvládnuť čo najrýchlejšie. Teraz sa to stalo mojou odmenou na konci dňa, niečím, čo si naozaj, naozaj opatrujem. A dnešné popoludňajšie vystúpenie zakončím hollywoodsky.

Pred niekoľkými mesiacmi som sa chystal na ďalšie turné k mojej knihe a už som bol zbalený. Stál som dole pred vchodovými dverami a čakal som na taxík. A vtedy ku mne prišiel môj syn a niesol - vyrobil pre mňa pohľadnicu. Niesol ju. Zošívačkou na papier spojil dve pohľadnice, také ako tieto, a dopredu nalepil obrázok svojej najobľúbenejšej rozprávkovej postavy - Tintina. A povedal mi alebo podal mi tú pohľadnicu a ja som si ju prečítal. Bolo tam napísané: "Ockovi s láskou Benjamin." A ja som si myslel: "Ach to je zlaté, viete, je to pohľadnica pre šťastie na mojom turné?" A on povedal: "Nie, nie, ocko, toto je pohľadnica za to, že vieš čítať rozprávky najlepšie na celom svete." A vtedy som si pomyslel: "Áno, to bude tým spomalením...".

Ďakujem.