Cameron Sinclair hovorí o open-source architektúre

Prevediem vás problematikou veľmi rýchlo. Aby sa vám vysvetlil moje TED prianie, budem vás musieť vziať tam, kde veľa ľudí nebolo, a to okolo sveta. Keď som mal 24 rokov, tak sme spoločne s Kate Store založili organizáciu, ktorá mala za úlohu zapojiť architektov a dizajnérov do humanitárnej práce. Nie, iba ich pomocou pri prírodných katastrofách, ale ich hlbším zapojením. Verili sme, že tam, kde je málo zdrojov a nedostatočná expertíza, tak tam môže inovatívny a udržateľný dizajn spraviť pre ľudí veľa.

Všetko to začalo tým, že som sa stal architektom, respektíve vyškolením na architekta, a mojím záujmom o spoločensky zodpovedný dizajn, a tým ako by sa ním dalo veľa zmeniť. Ale, keď som chodil na architektúru, nejako sa zo mňa stala čierna ovca rodiny. Zdalo sa totiž, že veľa architektov si myslí, že ak navrhujete, tak navrhujete klenot, a že sa máte o niečo také pokúšať a dychtiť po tom. Ja som si ale myslel, že navrhovaním buď vylepšujete alebo spôsobujete ujmu komunite, pre ktorú navrhujete. V skutočnosti totiž nestaviate budovy len pre rezidentov, či ľudí, ktorí tam budú bývať, ale pre komunitu ako celok.

V roku 1999 sme sa začali zaoberať otázkou bývania vracajúcich sa utečencov z Kosova, a to som vtedy pomaly nevedel čo robím. Ako som povedal, mal som 24, a keďže patrím medzi generáciu vyrastajúcu na internete, tak sme vytvorili webovú stránku. Dali sme tak o sebe vedieť, a k môjmu údivu sme v priebehu niekoľkých mesiacov zaznamenali stovku prístupov z celého sveta. To následne viedlo k niekoľkým zrealizovaným prototypom a s experimentovaním s určitými nápadmi. Pred dvoma rokmi sme, ako odpoveď na HIV/AIDS pandémiu, rozbehli projekt vyvíjajúci mobilnú zdravotnú kliniku v Subsaharskej Afrike. To následne viedlo k ďalším 550 prístupom z 53 krajín sveta. Podieľali sa na tom i dizajnéri z celého sveta. Dokonca sme mali i výstavu. Rok 2004 bol pre nás kľúčovým. Začali sme vtedy reagovať na prírodné pohromy, zapojili sa do projektov v Iráne, a pokračovali v našej práci v Afrike.

Pracujúc takmer po celých Spojených Štátoch, zistil som, že väčšina ľudí si za pojmom chudoba predstaví tvar cudzinca, ale choďte žiť do - ja žijem v Bozemane, v štáte Montana - choďte k severným pláňam rezervácie, alebo dole do Alabami, či do Mississippi, a mohol by som vám ukázať miesta, kde majú oveľa horšie podmienky, než v mnohých rozvíjajúcich sa krajinách, kde som bol. Tak sme sa zapojili a začali niečo robiť v strede mesta ale i inde.

A následne na to som šiel i do viacerých projektov. V roku 2005 nám, ale matka príroda ukázala svoju odvrátenú stranu. Myslím, že môžeme prehlásiť, že rok 2005 bol hrozným rokom, aspoň čo sa týka prírodných pohrôm. A vďaka internetu, blogom , atď., sa nám podarilo za necelých par hodín po tsunami získať prostriedky, zapojiť sa, a pracovali s ľuďmi na mieste katastrofy. Počas prvých pár dní sme to všetko riadili z niekoľkých počítačov, a za ten čas sme dostali emaily asi od 4000 ľudí žiadajúcich o pomoc. Zapojili sme sa do miestnych projektov, a o tých ďalších ešte budem rozprávať. A samozrejme tento rok pomáhame i po hurikáne Katrina, a venujeme sa i našim rekonštrukčných prácam.

To je v stručnosti. V roku 2004 som už vskutku nezvládal pomáhať všetkým ľuďom, ktorí žiadali o pomoc, a odpovedať na všetky žiadostí, ktoré som dostaval. Všetko sa to hrnulo do môjho laptopu a mobilu. Rozhodli sme sa preto prijať v našom podnikaní open source model, tak aby sa ktokoľvek, a kdekoľvek na svete, mohol zapojiť do riešenia miestnych problémov. Pretože verím, že nič také ako Utópia neexistuje. Všetky problémy sú miestne a teda aj všetky riešenia. A to znamená, že niekto, kto žije povedzme v Mississippi, pozná situáciu v Mississippi lepšie než ja. Takže čo sa stalo, je to, že sme využili MeetUp a ďalšie internetové nástroje, a podarilo sa nám založiť 40 divízií, zapojením veľkého množstva architektov v 104 krajinách. Takže pointa je tá - prepáčte, nikdy nenosím sako, že som vedel, že ho pravdepodobne vyzlečiem. Ok, spravím to veľmi rýchlo.

V uplynulých siedmych rokoch to už nebolo len o neziskovke. Ukázalo sa, že za tým celým sa formuje základ hnutia sociálne zodpovedných dizajnérov, ktorí veria, že tento svet sa o dosť zmenšil, a že mame príležitosť – nie zodpovednosť, ale príležitosť – sa skutočne zapojiť v snahe niečo zmeniť.

(Smiech)

To si prirátam k času, čo mám. Takže, čo možno neviete, je to, že mame tisíce dizajnérov pracujúcich po celkom svete, spojených navzájom pomocou webovej stránky, a máme obsluhu zloženú z troch ľudí. To, že sme pracovali na niečom, a skutočnosť, že nám nikto nepovedal, žeby sme to nezvládli, boli kľúčom k tomu, že sme to dokázali. Takže niečo na tej naivite je. Takže za tých sedem rokov sa nám podarilo presadiť, podnietiť i realizovať projekty. Zasadzujeme sa o dobrý dizajn, a to nielen prostredníctvom študentských workshopov a prednášok, verejných fór, rubrík v novinách, ale máme taktiež knihu o humanitárnej práci, či o zmierňovaní katastrof a jednaní s úradmi. Môžeme hovoriť o FEMA, ale to je o inom. Nabádanie a rozvíjanie myšlienok v rámci komunít a mimovládnych organizácií robí z open-source dizajnérsku súťaž. Dohadovanie sa s komunitami a následne implementácia, čo znamená vyjsť von a odviesť kus práce, pretože ak vynaliezate, tak to nie je nikdy realita, až kým to nie je postavené. Takže je naozaj dôležité, že ak navrhujeme a snažíme sa prísť so zmenou, tak aby sme ju následne i zrealizovali.

Tak tu je výber viacerých projektov. Kosovo. Toto je v Kosove v roku 1999. Urobili sme otvorenú dizajnérsku súťaž, ako som už povedal. Ta viedla k celej rade myšlienok, a nebolo to len o núdzovom prístreší, ale prechodnom prístreší, takom, ktoré vydrží päť až 10 rokov, a ktoré je možne umiestniť na miesto vedľa bydliska, kde žili. To by im umožnilo venovať sa rekonštrukcii svojich domov. Nešlo im o vnútení architektúry miestnej komunite, ale skôr o možnosť im poskytnúť nástroje a priestor, aby mohli vybudovať všetko od znova tak ako oni chcú. Prišli sme s návrhmi ako nádhernými tak i smiešnymi, ale všetky fungovali. Toto je nafukovací dom z konope. Bol postavený, a stojí. Toto je zase prepravný kontajner. Tiež postavený a funkčný. A s celou radou dalších nápadov, ktoré sa zaoberali nielen architektonickými stavbami, ale aj otázkou riadenia a myšlienkou vytvoriť komunity prostredníctvom komplexných sieti.

Takže sme do toho zapojili nielen dizajnérov, ale tiež celú radu technikov. Používali sme sutiny zo zničených domovov na vytvorenie nových domovov, a slamenú konštrukciu na vytváranie teplých stien. A potom sa v roku 1999 stalo niečo pozoruhodné.

Odišli sme do Afriky pozrieť sa na ich problém s bývaním. Za tri dni sme si uvedomili, že problém nebol v bývaní, ale v rastúcej pandémii HIV/ADIS. A to nám nepovedali doktori, ale miestni, u ktorých sme bývali. Prišli sme preto s úžasným nápadom. Namiesto toho, aby ľudia chodili 10 alebo 15 km za doktorom, treba dostať doktorov k ľuďom. Začali sme do toho zapájať lekársku komunitu. A ja som si myslel, viete, mysleli sme akí sme len bystrí, že sme prišli s tak skvelým nápadom, mobilnou klinikou, ktorá môže byť prepravená všade po sub-Saharskej Afrike. A lekárska komunita nam povedala: “To nie je nič nové. Vieme o tom už dosť dlho. Len nevieme ako to zrealizovať.“ A tak sme vzali tento dlho-existujúci problém a načrtli riešenia. A tak ako vždy, i teraz sme prišli s kopou nápadov.

Tento osobne zbožňujem, hlavne kvôli myšlienke, že architektúra nie je len o riešeniach, ale taktiež o zvyšovaní povedomia. Toto je klinika z rastliny kenaf. Zasadíte ju, vypestujete si ju a potom – vyrastie až 14 stop za mesiac. A potom prídu v štvrtom týždni doktori, posekajú danú plochu, na vrchol položia elasticky materiál, a až skončia s ošetrovaním a prehliadkami pacientov a dedinčanov, tak jednoducho kliniku skosíte a zjete. Zjedzte si svoju vlastnú kliniku.

(Smiech)

Je to o tom, že ak máte AIDS, je tiež nutné mať správne vyváženú stravu, a o myšlienke, že výživa je rovnako dôležitá ako antiretrovírika. Takže je to seriózne riešenie. Tento nápad mám tiež rád. Myšlienka je, že to nie je len klinika – je to tiež spoločenské centrum. Toto vyzerá ako príprava obchodných ciest a niečoho, čo bude poháňať ekonomiku v rámci komunity. Môže z toho byť samoudržateľný projekt.

Každý z týchto projektov je dlhodobo fungujúci. Nie preto, že som stromo-objímajúca zelená osoba. Je to preto, že keď žijete zo štyroch dolároch na deň, tak nežijete, ale prežívate a preto musíte byť "udržateľný". Musíte vedieť, odkiaľ pochádza vaša energia. Musíte vedieť, odkiaľ pochádza váš zdroj. A musíte prostriedky na výživu udržať na minime. Je to o získaní ekonomického motora. A potom v noci sa z toho stane kino. Takže to nie je AIDS klinika. Je to spoločenské centrum. Takže tu môžete vidieť nápady. A tieto nápady sa pretvorili do prototypov, a tie sa zrealizovali. A teraz, od tohto roku, sú podobne kliniky zakladané v Nigérii a Keni.

Následne sme prišli s Siyathemba, čo bol projekt - ľudia k nám prišli a povedali, problém je, že dievčatá nemajú vzdelanie. Pracujeme v oblasti, kde 50% mladých žien vo veku medzi 16 a 24 má HIV/AIDS. A to nie preto, že by boli promiskuitné, ale preto, že nemajú žiadne znalosti. A tak sme sa rozhodli založiť mládežnícke športové centrum, ktoré tiež slúžilo ako HIV/AIDS centrum aktívnej pomoci, kde dievčatám robili trénerov kvalifikovaní lekári. Svojim spôsobom, tak pomaly budujeme dôveru v zdravotnú starostlivosť. Vybrali sme deväť finalistov, a tých deväť finalistov sme rozmiestnili po celom regióne, a potom si komunita vybrala návrh. Povedali, že to je náš návrh, pretože to nie je len o zapojení komunity, ale aj o posilnení komunity skrz a ich zapojenie do procesu rekonštrukcie.

Takže tu je víťazný návrh. Samozrejme, potom sme išli a pracovali s komunitou a klientmi. Toto je dizajnér. Pracuje s vôbec prvým ženským futbalovým tímom v Kwa-Zulu Natal, v Siyathembe, no viac nám môžu povedať ony samé.

Video: Nuž, moje meno je Sisi, a pracujem v africkom centre. Som poradkyňou a tiež hrám v národnom futbalovom družstve Bafana Bafana za Južnú Afriku. K tomu hrám vo vodáckej lige za tím s názvom Tembisa, ktorý sa teraz zmenil na Siyathemba. To je naša domáca pôda.

Cameron Sinclair: Ukážem vám to neskôr, pretože mi beží čas. A vidím ako sa na mňa Chris pozerá.

Toto bolo o spojení sa, stretnutí s niekým, kto chcel vyvinúť prvé telemedicínske centrum v Afrike, v Tanzánii. A stretli sme sa, doslova, pred pár mesiacmi. Už sme aj vyvinuli dizajn, a máme tam tím, ktorý s ním spolupracuje. Stalo sa tak vďaka dvojici TEDsterov: Cheryl Heller a Andrew Zolli. ktorí ma spojili s touto úžasnou Africkou ženou. Začali sme s výstavbou v júni, a bude to otvorené do TEDGlobal. Takže, keď prídete na TEDGlobal, môžete si to overiť.

Ale asi najviac známy sme vysporaduvaním sa s katastrofami a vývojom. Boli sme zapojení do mnohých záležitostí, ako pri cunami, a tiež pri hurikáne Katrina, a pod. Toto je 370 dolárový prístrešok, ktorý možno ľahko zmontovať. Ide o komunitný návrh. Komunitou navrhnuté komunitné centrum. Znamená to, že žijeme a pracujeme s komunitou, a oni sú súčasťou procesu navrhovania. Aj deti sú zapojené do plánovania toho, kde by malo byť komunitné centrum. Nakoniec, po osvojení si určitých zručností, komunita stavia budovy spolu s nami.

Tu je ďalšia škola. To je to, čo OSN poskytli týmto ľudom po dobu šiestich mesiacov - 12 nepremokavých plachiet. Toto bolo v auguste. Jednalo sa o náhradu, ktorá mala vydržať obdobie asi dvoch rokov. No keď príde dážď, tak nie je počuť ani vlastné slová, a v lete je zase vnútri strašne teplo. Tak sme si povedali, keď prší, poďme si vziať tej čerstvej vody. Takže každá z našich škôl má systémy na zber dažďovej vody, a za veľmi nízke náklady. Trieda, tri učebne a systém na zber dažďovej vody, to všetko za päť tisíc dolárov. Táto suma bola nazbieraná predajom horúcej čokolády v Atlante. Je postavená rodičmi detí. Deti sú tam na mieste, stavajúc budovy. Tato škola sa otvorila pred niekoľkými týždňami, a máme tam 600 detí, ktoré ju v súčasnosti využívajú.

(Potlesk)

Katastrofa postihla obydlia. Na CNN a Fox vídame hrozné príbehy a podobné príbehy, ale nevidíme dobré príbehy. Toto je komunita, ktorá sa dala dokopy a povedali stop čakaniu. Vytvorili spoločenstvo, rôznorodé spoločenstvo, za účelom zmapovať východ Biloxi, a prísť na to, kto všetko je zapojený. Mali sme 1 500 dobrovoľníkov, ktorí prestavovali a rekonštruovali domy. A to bez zisťovania toho, aké sú FEMA predpisy, a bez čakania na to, aby nám diktovali ako máme prestavovať. Pracujeme s obyvateľmi, dostávame ich von z ich domovov, aby neochoreli. Tu si sami odpratávajú. Navrhujú bývanie. Tento dom bude postavený za pár týždňov. Jedná sa o zrekonštruovaný dom, spravený za štyri dni. Toto je práčovňa pre ženu, ktorá je na barlách. Má 70 rokov. To je to, čo jej dala FEMA: 600 dolárov pred dvoma dňami. My sme dali dohromady veľmi rýchlo umyváreň. Je postavená, funguje a daná žena práve začala s podnikaním. Perie oblečenie pre iných.

Toto je Shandra a Calhouns. Sú fotografi, ktorí zdokumentovali mesto postihnuté Katrinou, a to za posledných 40 rokov. To bol ich domov, a toto sú fotografie, ktoré spravili. Pomáhame a pracujeme s nimi na vytvorení novej budovy. Projekty, ktoré sme urobili. Projekty ktorých sme boli súčasťou, podporou. Prečo to nerobia agentúry na to určené? Toto je stan OSN. Toto je nový OSN stan, práve predstavený tohto roku. Jednoduchý na montáž. Je tu navyše klapka, to je to nové. Trvalo im 20 rokov to navrhnúť a implementovať do uvedenej oblasti. Mal som vtedy 12 rokov. Je tu teda problém.

Našťastie nie sme sami. Sú tam stovky a stovky a stovky architektov a dizajnérov a vynálezcov z celého sveta, ktorí sa zapájajú do humanitárnej práce. Viac domov z konope - to je zrejme námet v Japonsku. Nie som si istý, čo fajčia. Jedná sa o klip na uchopenie, ktorý navrhol niekto, kto povedal, že všetko, čo potrebujete, je nejaký spôsob, ako pripojiť membránové konštrukcie aby fyzicky podporili nosníky. Tento chlap, navrhoval pre NASA - teraz stavia bývanie. Prejdem cez to rýchlo, pretože viem, že mám len pár minút.

Toto všetko sme stihli za posledné dva roky. Ukázal som vám niečo čo trvalo 20 rokov spraviť. Ďalej vyber vecí, ktoré sa udiali, a boli postavené za posledne roky. To všetko od Brazílie do Indie, v Mexiku, Alabame, Číne, Izraeli, Palestíne, Vietname. Priemerný vek dizajnérov zapojených do projektov je 32 rokov – presne toľko, koľko mám teraz ja. Takže samí mladí ľudia – a tu sa musím zastaviť, pretože Arup je v miestnosti a toto je ta najlepšie navrhnutá toaleta na svete. Ak budete niekedy v Indii, skúste si ju.

(Smiech)

Chris Luebkeman vám povie prečo. Som si istý, že takto chcel osláviť, ale – ale budúcnosť nebude vyzerať ako New York s jeho mrakodrapmi, ale takto. A keď sa na to pozriete, vidíte krízu. To čo vidím ja, je kopec, ale kopec vynálezcov. Jedna miliarda ľudí žije v naproste chudobe. Počúvame o nich zakaždým. Štyri miliardy žije v rastúcich ale krehkých ekonomikách. Jeden zo siedmych žije v nechcených sídlách. Ak nespravíme nič s touto krízou, ktorú mame pred dverami, tak za 20 rokov bude každá tretia osoba žiť v nechcených obydliach alebo utečeneckých táboroch. Obzrite sa naľavo a napravo: Jeden z Vás tam bude. Ako zlepšíme životný štandard päť milliárd ľudí? S pomocou 10 miliónov riešení.

Želám si teda aby sa nám podarilo vybudovať komunitu ľudí, ktorá prinesie inovatívny a udržateľný dizajn, ktorý zlepší životné podmienky každému.

Chris Anderson: Počkať. Počkať. To je tvoje prianie?

CS: Áno, to je moje prianie

CS: To je moje prianie!

(Potlesk)

Zakladal som neziskovku - Architektúru pre ľudí - so 700 dolármi a s webovou stránkou. Chris sa nejako rozhodol, že mi dá 100 000 dolárov. Tak prečo nie tento počet ľudí? Open-source architektúra je tou správnou cestou. Máš pestrú skupinu účastníkov, a to nerozprávame len o vynálezcoch a dizajnéroch, ale o metóde financovania. Moja úloha nie je ako dizajnér, ale ako sprostredkovateľ medzi svetom dizajnu a svetom humanitárnej pomoci. A to čo potrebujeme, je viac ja, pretože už som nespal pomaly 7 rokov.

(Smiech)

Za druhé, čo sa z toho stane? Dizajnéri chcú pomáhať pri humanitárnych krízach, ale zase nechcú aby im nejaká spoločnosť na Západe vzala ich nápad a jednoducho z neho profitovala. Creative Commons preto vyvinul národnú licenciu pre rozvíjajúce sa krajiny. To znamená, že dizajnéri teraz môžu ... projekt Siyathemba, ktorý som vám ukázal bol prvý postavený s touto Creative Commons licenciou. Hneď ako je to postavené, ktokoľvek v Afrike alebo v hocijakej rozvíjajúcej sa krajine môže vziať konštrukčné dokumenty a replikovať ich zadarmo.

(Potlesk)

Prečo teda nedať dizajnérom túto príležitosť, a stále pritom chrániť ich práva? Chceme komunitu kde sa môžete podeliť o nápady, a tieto nápady môžu byt otestované počas zemetrasení, záplav, a vo všetkých drsných prostrediach. Dôvod je ten, že nechcem čakať na ďalšiu Katrinu, aby som zistil, či môj dom je funkčný. To je už neskoro. Potrebujeme to otestovať teraz a hlavne celosvetovo. A chcem aby celá táto vec fungovala viacjazyčne. Keď si predstavíte tvár architekta, väčšina ľudí vidí belocha so šedinami. Ja ho nevidím. Vidím tvar každého na svete. Chcem aby každý na svete, mal možnosť byt súčasťou tohto procesu navrhovania a vývoja. Myšlienkou je vytvoriť potrebou-hnanú súťaž – X cenu pre ďalších 98 percent, ak to môžeme tak nazvať.

Chceme sa tiež pozrieť na spôsoby ako sprostredkovať známosti a zoznamovať našich darcov. A na myšlienku integrovaných manufaktúr – akýchsi laboratórií v každej krajine. Počul som o laptope za 100 dolárov, ktorý vzdelá každé dieťa, každého dizajnéra na svete. Dajte jeden do každej favely, každého slamu, pretože to prinesie inovácie. A ja to potrebujem vedieť. Nazýva sa to skok obďaleč. Bavíme sa o využití technológii. Píšem si s Worldchanging, a o jednej veci o ktorej sa bavíme je, že viac som sa naučil v teréne než inde. Vezmime preto tie myšlienky, pozmeňme ich a využime. Tieto myšlienky majú byť prispôsobiteľné, a majú tiež byť – mali by mať potenciál na premenu, a mali by byť vyvíjané každým národom na svete a užitočné pre každého. Čo to bude stat?

Mal by som tu mať niekde list s danými informáciami. Nemám čas aby som vám to čítal, pretože ma stiahnu z éteru.

CA: Nechaj to tu chvíľu.

CS: Nuž, čo to bude stať? Asi to viete. Bude to stať dosť početnej sily, pretože chcem, aby sa mohol každý laptop zapojený kdekoľvek na svete pripojiť do systému a bol schopný nielen spolupráce pri vývoji, ale i pri uplatnení týchto návrhov. Taktiež pri procese testovania týchto návrhov. Chcem aby každý inžinier z Arup na svete skontroloval a uistil sa, že robíme veci, ktoré stoja, pretože títo chalani sú na najlepší na svete.

A to je to čo chcem – a mal by som poznamenať, mám dve laptopy a jeden z nich je tam. Má v sebe asi 3 000 návrhov dizajnu. Ak by som stratil tento laptop, čo sa stane? Preto je dôležité mať tieto funkčné nápady niekde na nete, aby sa dali ľahko využiť a nájsť. Moja mam raz povedala, nie je nič horšie než mať plné ústa reči.

(Smiech)

Mam už plné zuby rozprávania o robení zmien. Spravíte ju iba tak, že začnete niečo robiť. Zmenili sme inštrukcie FEMA. Zmenili sme verejnú politiku, a medzinárodnú odozvu – a to na základe veci s bývaním. Pre mňa je dôležité, že vytvárame skutočného sprostredkovateľa pre inovácie, a že tie inovácie sú zadarmo. Pomyslite na spoločnosť, kde každý zdieľa všetko - ako naše inovácie. Niekto toto pred pár rokmi povedal, dám body tým, kotrí vedia o koho ide, mysl

Ďakujem

(Potlesk)