Brené Brown: Počúvanie hanby

Porozprávam vám trochu o mojej prednáške na TEDxHouston. Zobudila som sa ráno po tej prednáške s najhoršou opicou zraniteľnosti v mojom živote. A asi tri dni som neopustila dom.

Prvý raz som šla von na obed s priateľkou. A keď som vošla, ona už sedela pri stole. Posadila som sa a ona povedala, "Preboha, vyzeráš hrozne." Odpovedala som, "Vďaka, cítim sa tak. Nie je mi dobre." Spýtala sa, "Čo sa deje?" Povedala som, "Práve som povedala 500 ľuďom, že som začala s výskumom, aby som sa vyhla zraniteľnosti. A keď z mojich dát vyšlo, že byť zraniteľný je absolútnou nutnosťou pre plný život, povedala som tým 500 ľuďom, že som sa nervovo zrútila. Mala som slajd v prezentácii, kde bolo napísané Nervové zrútenie. Kedy som si mohla myslieť, že to je dobrý nápad?" (Smiech)

A ona povedala, "Videla som tvoju prednášku naživo cez internet. To si nebola ty. Bolo to trochu iné ako to, čo obyčajne robíš. Ale bolo to skvelé." Ja som povedala, "Toto sa nemôže diať. Youtube, oni dávajú tie videá na YouTube. A potom to bude 600, 700 ľudí, ktorí ma videli." (Smiech) Ona povedala, "Myslím, že už je neskoro tomu zabrániť."

Ja som povedala, "Môžem sa ťa niečo spýtať?" Povedala, "Áno." "Pamätáš si, keď sme boli na vysokej a boli sme divoké a trochu hlúpe?" A ona, "Áno." Ja som povedala, "Pamätáš sa, keď sme nechali fakt zlú správu na záznamníku tvojho bývalého frajera? A potom sme sa vlámali do jeho izby na internáte a vymazali sme pásku?" (Smiech) A ona povedala, "Hm, nie." (Smiech) Samozrejme, jediná vec, ktorú som mohla v tej chvíli povedať, bola, "Jasné, ani ja. To ... ani ja. "

A v duchu som rozmýšľala, "Brené, čo robíš? Čo robíš? Prečo si to vytiahla? Stratila si rozum? Toto sa skôr podobá na tvoje sestry." Tak som sa znovu na ňu pozrela a ona povedala, "Naozaj sa ideš niekde vlámať a ukradnúť to video, kým ho stihnú dať na YouTube?" Ja som povedala, "Len nad tým trochu premýšľam." (Smiech) Ona povedala, "Ty si najmenej vhodný človek, ktorý by mal rozprávať o zraniteľnosti." (Smiech) Pozrela som sa na ňu a povedala niečo, čo vtedy znelo trochu dramaticky, ale nakoniec to bola viac prorocká ako dramatická odpoveď. Povedala som, "Ak z tých 500 bude 1000 alebo 2000, môj život skončil." (Smiech) Nemala som žiadne plány na štyri milióny.

(Smiech)

A môj život sa skončil, keď sa to stalo. A možno najťažšia časť ukončovania môjho života bola, že som sa krvopotne o sebe niečo naučila, a to bolo, že hoci som bola frustrovaná z toho, že sa mi nedarí dostať moje myšlienky von do sveta, časť zo mňa sa veľmi snažila pracovať v malom, zostať mimo centra záujmu. Ale chcem rozprávať o tom, čo som sa naučila.

Minulý rok som sa naučila dve veci. Prvá je, zraniteľnosť nie je slabosť. A ten mýtus je od základu nebezpečný. Najprv sa vás spýtam -- a varujem vás, som študovaná terapeutka, môžem čakať, kým vám to prestane byť príjemné -- mohli by ste zdvihnúť ruku, tí, ktorí súhlasíte, -- koľkí z vás, keď rozmýšľate o tom, že urobíte niečo zraniteľné alebo poviete niečo zraniteľné, si pomyslia, "Zraniteľnosť je slabosť. Je toto slabé?" Koľkí z vás si myslia, že zraniteľnosť a slabosť sú synonymá? Väčšina ľudí. Teraz sa vás spýtam: Tento posledný týždeň na TEDe, koľkí z vás, keď videli zraniteľnosť tu na pódiu, si mysleli, že je to odvážne? Zraniteľnosť nie je slabosť. Ja definujem zraniteľnosť ako emocionálny risk, odhalenie sa, neistotu. Poháňa naše každodenné životy. A zistila som -- už je to 12 rokov, odkedy to skúmam -- že zraniteľnosť je najpresnejším meraním odvahy -- byť zraniteľný, dovoliť, aby nás videli, byť čestný.

Po odhalení na TEDe sa stala čudná vec, dostala som ponuky prísť a rozprávať po celej krajine-- od škôl a rodičovských združení až po spoločnosti, ktoré sú v zozname Top 500 časopisu Fortune. A veľa z tých telefonátov prebiehalo takto, "Dobrý deň, Dr. Brown. Páčila sa nám vaša prednáška na TEDe. Boli by sme radi, keby ste prišli a niečo nám povedali. Ocenili by sme, ak by ste nespomínali zraniteľnosť ani hanbu." (Smiech) O čom by som mala rozprávať? Obyčajne som dostala jednu z troch odpovedí. Z obchodného sektora to boli zvyčajne inovácia, tvorivosť a zmena. Chcem dať do záznamu a povedať, že zraniteľnosť je pôvodcom inovácie, tvorivosti a zmeny. (Potlesk) Tvoriť je urobiť niečo, čo predtým neexistovalo. Nie je nič zraniteľnejšie ako to. Prispôsobenie sa zmene je celé o zraniteľnosti.

Druhá vec, popri tom, že som konečne pochopila vzťah medzi zraniteľnosťou a odvahou, druhá vec, ktorú som sa naučila je: Musíme sa rozprávať o hanbe. A budem k vám úprimná. Keď som sa stala "výskumníčkou zraniteľnosti" a to sa dostalo do popredia kvôli prednáške na TEDe -- a to si nerobím srandu.

Dám vám príklad. Asi pred troma mesiacmi, bola som v obchode so športovými potrebami, kupovala som potápačské okuliare a chrániče na nohy a všetky tie veci, ktoré rodičia kupujú v športovom obchode. A asi 30 metrov odo mňa počujem: "Zraniteľnosť TED! Zraniteľnosť TED!" (Smiech) Som Texasanka piatej generácie. Motto mojej rodiny je "Zamkni a nabi." Nenarodila som sa pre výskum zraniteľnosti. Tak som si povedala, len budem ďalej kráčať, je za mnou. (Smiech) A potom som počula, "Zraniteľnosť TED!" Otočila som sa a povedala, "Ahoj." Bola rovno za mnou a povedala, "Vy skúmate hanbu a mali ste nervové zrútenie." (Smiech) Vtedy si rodičia začali bližšie k sebe ťahať deti. "Nepozeraj sa tam." A už ma to prestávalo baviť, pozrela som sa na ňu a povedala, "Bolo to duchovné prebudenie, dokelu."

(Smiech)

(Potlesk)

A ona sa na mňa pozrela a urobila toto, "Ja viem." A povedala, "Pozerali sme vašu prednášku na TEDe v mojom knižnom klube. Potom sme čítali vašu knihu a pomenovali sme sa 'Zrútené baby'." Povedala, "Naše motto je: Rozpadáme sa a je to úžasné." (Smiech) Viete si predstaviť, aké to je pre mňa na stretnutí fakulty.

Keď som sa stala Zraniteľnosťou TED ako akčná postavička -- ako Ninja Barbie, ale ja som Zraniteľnosť TED -- myslela som si, nechám tú vec s hanbou za sebou, strávila som jej študovaním šesť rokov predtým, ako som začala písať a rozprávať o zraniteľnosti. A pomyslela som si, vďakabohu, lebo hanba je hrozná téma, nikto o nej nechce hovoriť. Je to najlepší spôsob, ako odradiť ľudí v lietadle, aby sa s vami rozprávali. "Čo robíte?" "Študujem hanbu." "Och." (Smiech) A ja vás vidím. (Smiech)

Ale po tom, čo som prežila minulý rok, spomenula som si na základné pravidlo -- nie výskumné pravidlo, ale morálny imperatív mojej výchovy -- musíš tancovať s tým, s kým si prišla. A nenaučila som sa o zraniteľnosti a odvahe a tvorivosti a inovácii zo štúdia zraniteľnosti. Naučila som sa o týchto veciach štúdiom hanby. A tak som vám chcela porozprávať o hanbe. Tí, ktorí analyzujú Junga, volajú hanbu močiar duše. A my ideme vojsť dnu. A nie preto, aby sme tam postavili dom a žili. Ale obujeme si galoše a prejdeme močiarom a nájdeme cestu cezeň. Preto.

Počuli sme, prečo je nutné rozprávať sa o tomto v našej krajine a ja rozmýšľam globálne, týka sa to všetkých rás, dobre? Áno. Počuli sme to. Áno? Nemôžeme sa o tom rozprávať bez hanby, pretože nemôžete hovoriť o rase bez toho, aby sme hovorili o privilégiách. A keď ľudia začnú hovoriť o privilégiách, sú paralyzovaní hanbou. Počuli sme brilantne jednoduché riešenie, ako nezabiť ľudí pri operácii, a to mať zoznam úloh. Nemôžete vyriešiť problém bez toho, aby ste poukázali na hanbu, pretože keď učia tých ľudí, ako zošívať, tiež ich naučia ako zošiť svoje sebavedomie pred tým pocitom, že sú všemocní. Pretože všemocní doktori nepotrebujú zoznam úloh.

Musela som si napísať meno jedného z TED Fellow, aby som ho neskomolila. Myshkin Ingawale, dúfam, že som to vyslovila správne. (Potlesk) Videla som ľudí z programu TED Fellows v prvý deň. On sa postavil a vysvetlil, ako chcel vytvoriť nejakú technológiu na jednoduché testovanie anémie, pretože ľudia zbytočne umierajú. A povedal, "Videl som túto potrebu. A viete čo som urobil? Vyrobil som to." A všetci začali nadšene tlieskať a každý bol ako "Super!" A potom povedal, "A nefungovalo to. A potom som to urobil ešte 32-krát, a potom to začalo fungovať."

Viete, aké je veľké tajomstvo TEDu? Nemôžem sa dočkať, kým vám ho poviem. Asi aj hneď teraz. (Smiech) Toto je konferencia zlyhania. Nie, naozaj. (Potlesk) Viete, prečo je toto miesto také úžasné? Pretože len veľmi málo ľudí sa tu bojí zlyhať. Každý, koho som tu na pódiu videla, zlyhal. Ja som zlyhala veľakrát. Nemyslím si, že svet tomu rozumie práve kvôli hanbe.

Theodor Roosevelt povedal vetu, ktorá ma minulý rok zachránila. Veľa ľudí ju nazýva citátom "Muž v aréne". Ten citát znie: "Kritik nie je dôležitý. Nie je dôležitý ten, kto sedí a prstom ukazuje na to, ako ten, ktorý koná, mohol urobiť veci lepšie a ako spadol alebo zakopol. Zásluhy patria mužovi v aréne, ktorého tvár je špinavá od prachu a krvi a potu. A keď je v aréne, môže prinajlepšom vyhrať, prinajhoršom prehrať, ale keď zlyhá, keď prehrá, robí to tak úžasne, až je to trúfalé."

A o tom je pre mňa táto konferencia. O tom je život, o tom robiť veci trúfalo úžasne, o tom byť v aréne. Keď prídete k aréne a položíte ruku na dvere a pomyslíte si, "Idem dnu a skúsim to," hanba je škriatok, ktorý hovorí, "Nie, nie. Nie si dosť dobrý. Nikdy si nedokončil magistra. Manželka ťa opustila. Ja viem, že tvoj otec nebol v Luxembursku, bol v Sing Sing (slávne väzenie, pozn. prekl.). Viem, aké veci sa stali, keď si vyrastal. Viem, že si nemyslím, že si dosť pekný alebo dosť šikovný, alebo dosť talentovaný alebo dosť silný. Viem, že tvoj otec si ťa nevšímal, aj keď si sa stal vedúcim finančného oddelenia." To je hanba.

A ak ju vieme umlčať a vojsť dnu a povedať si, "Dokážem to," pozrieme sa na kritika, ktorý na nás ukazuje a smeje sa, kto je tým kritikom? My. Hanbu poháňajú dve veci -- "nikdy dosť dobrý" a ak sa dostanete z nej, "kto si myslíš, že si?" Musíme pochopiť, že hanba nie je vina. Hanba sa sústredí na nás, vina sa sústredí na správanie. Hanba je "Som zlý." Vina je "Urobil som niečo zlé." Koľkí z vás, keby ste urobili niečo, čo mi ublíži, budete ochotní povedať, "Prepáčte. Urobil som niečo zlé?" Koľkí z vás by boli ochotní to povedať? Vina: Prepáčte. Urobil som chybu. Vina: Prepáčte. Som chyba.

Medzi hanbou a vinou je obrovský rozdiel. A toto potrebujete vedieť. Hanba vysoko koreluje so závislosťami, depresiou, násilím, agresiou, šikanovaním, samovraždami, poruchami správania. A toto potrebujete tiež vedieť. Vina inverzne koreluje s tými vecami. Schopnosť stále sa držať toho, ako sme v niečom zlyhali, na rozdiel od toho, kým chceme byť, je neuveriteľne prispôsobivá. Je nepríjemná, ale prispôsobivá.

Ďalšia vec, ktorú potrebujete vedieť o hanbe, je, že je úplne rozdielna pre pohlavia. Ak pohlcovala hanba mňa a ak pohlcovala Chrisa, pocit je rovnaký. Každý z nás vie, aký je to pocit, keď vás zaplaví hanba. Sme si celkom istí, že jediní ľudia, ktorý nepociťujú hanbu, sú tí, ktorí nemajú žiadnu schopnosť vcítiť sa. Čo znamená, áno, hanbím sa, nie, som sociopat. Takže by som si vybrala, áno, hanbím sa. Hanba je rovnaký pocit pre mužov aj ženy, ale dôvody na ňu sú rozdelené podľa pohlavia.

Pre ženy je najlepším príkladom, aký vám môžem dať, Enjoli reklama: "Môžem dať prať bielizeň, zabaliť desiaty, pobozkať deti a byť v robote od deviatej do piatej. Môžem doniesť domov slaninu, opražiť ju a stále ti pripomínať, že si muž." Pre ženy je hanbou robiť to všetko, robiť to dokonale a nikdy nedovoliť, aby si všimli, že ste sa pri tom zadýchali. Neviem, koľko parfumov tá reklama predala, ale garantujem vám, že predala veľa antidepresív a liekov proti nervozite. (Smiech) Hanba je pre ženy tá sieť nedosiahnuteľných, konfliktných a konkurujúcich očakávaní o tom, kým máme byť. Je to ako kazajka.

Pre mužov nie sú hanbou tie očakávania. Hanba je jedna, a to nebyť považovaný za akého? Slabého. Prvé štyri roky môjho výskumu som sa nerozprávala s mužmi. Až kým sa na mňa nepozrel muž, po tom, čo som mu podpísala knihu, a povedal, "Páči sa mi, čo hovoríte o hanbe, ale zaujímalo by ma, prečo nespomeniete mužov." Povedala som, "Neštudujem mužov." A on povedal, "Tak to sa vám hodí." (Smiech) Spýtala som sa, "Prečo?" On povedal, "Pretože hovoríte, že sa máme vyjsť von, povedať svoj príbeh, byť zraniteľní. Ale vidíte tie knihy, čo ste podpísali pre moju ženu a tri dcéry?" Povedala som, "Hej." "Radšej by videli, ako zomieram na svojom bielom koni, ako to, že padám. Keď ideme tam von a sme zraniteľní, vybijú z nás dušu. A nevravte mi, že to mám od chlapov a trénerov a otca, pretože ženy v mojom živote sú na mňa tvrdšie ako ktokoľvek iní."

A tak som sa začala rozprávať s mužmi a pýtať sa ich. A naučila som sa toto: Ak mi ukážete ženu, ktorá sedí pri svojom mužovi, keď je naozaj zraniteľný a bojí sa, tak tá žena odviedla veľký kus práce. Ak mi ukážete muža, ktorý sedí pri svojej žene, ktorá má toho plné zuby, ktorá už nevládze, a jeho prvá odpoveď nie je, "Veď som odložil riad z umývačky." ale naozaj počúva -- pretože to všetci potrebujeme -- ten muž odviedol veľký kus práce.

Hanba je epidémiou v našej kultúre. A aby sme sa z nej dostali, aby sme znovu našli cestu jeden k druhému, musíme pochopiť, ako nás ovplyvňuje, a ako ovplyvňuje to, akými sme rodičmi, ako pracujeme, ako sa na seba pozeráme. Veľmi rýchlo, Mahalik na Boston College robil takýto výskum. Spýtal sa, čo musia ženy urobiť, aby splnili požiadavky, ktoré sa na ženy kladú? Najčastejšie odpovede v tejto krajine: milá, štíhla, skromná a robí všetko preto, aby dobre vyzerala. Keď sa spýtal na mužov, čo musia muži urobiť v tejto krajine, aby splnili požiadavky, ktoré sa na nich kladú, odpovede boli: vždy mať city pod kontrolou, práca je na prvom mieste, snažiť sa dosiahnuť určitý status a nebáť sa násilia.

Ak chceme nájsť znovu cestu jeden k druhému, musíme pochopiť a vedieť cítiť empaticky, pretože empatia je protilátka na hanbu. Ak by ste vložili hanbu do Petriho misky, potrebuje tri veci, aby exponenciálne rástla: tajomstvo, ticho a odsudzovanie. Ak vložíte rovnaké množstvo hanby do Petriho misky spolu s empatiou, neprežije. Dve najsilnejšie slová, keď bojujeme: aj ja.

Na záver ešte táto myšlienka. Ak chceme znovu nájsť cestu jeden k druhému, zraniteľnosť je cesta. Viem, že je lákavé stáť mimo arény, myslím, že ja som tam bola celý môj život, a hovorila som si, pôjdem tam a ukážem im to, keď budem nepriestrelná a dokonalá. To je lákavé. Ale to sa nikdy nestane. Aj ak by ste boli taký dokonalý, ako sa len dá, a taký nepriestrelný, ako sa len dá, keď tam vojdete, tak zistíte, že to nikto nechce vidieť. Chceme, aby ste tam šli. Chceme tam byť s vami a oproti vám. A chceme, pre seba a ľudí, na ktorých nám záleží, a s ktorými pracujeme, aby sa odvážili ísť do toho.

Ďakujem veľmi pekne. Naozaj si to cením.

(Potlesk)