Ben Dunlap hovorí o vášnivom živote

"Jó napot, pacák!" Čo, ako to niekto z Vás určite vie, znamená v maďarčine "Nazdar, chalani!", v tom čudnom, neindoeurópskom jazyku, ktorým hovoria Maďari a ktorému, vzhľadom na to, že kognitívna diverzita je na tejto planéte aspoň tak ohrozená ako biodiverzita, iba málo ľudí pred storočím či dvomi nechávalo budúcnosť. Ale tu ho máme: "Jó napot, pacák!" Povedal som, že niekto z Vás to určite vie, keďže napriek tomu, že vo svete nie je až tak veľa Maďarov a že, pokiaľ viem, niet ani kvapky maďarskej krvi v mojich žilách, v každom dôležitom bode môjho života stál vedľa mňa nejaký maďarský priateľ alebo učiteľ. Dokonca mávam aj sny v krajinách, ktoré rozpoznávam ako krajiny z maďarských filmov, najmä z prvých filmov Miklósa Jancsóa.

Ako teda vysvetliť túto záhadnú spriaznenosť? Možno je to tým, že štát Južná Karolína, z ktorého pochádzam a ktorý nie je oveľa menší ako dnešné Maďarsko, si kedysi vysníval budúcnosť ako nezávislý štát. A ako následok tejto trúfalosti bolo moje rodné mesto spálené do tla útočiacim vojskom, čo bola skúsenosť, aká postihla mnoho maďarských miest a dedín počas ich dlhej a pohnutej histórie. Ale možno je tom tým, že v 50. rokoch, keď som bol mladík, môj strýko Henry, ktorý kritizoval rasistický Ku Klux Klan, a zažil nejeden bombový útok či pálenie kríža vo vlastnej záhrade, žil pod hrozbou smrti, a tak vzal svoju manželku a deti do bezpečia štátu Massachusetts a vrátil sa do Južnej Karolíny, aby sa sám postavil Klanu na odpor. Bol to čin veľmi maďarský, čo dosvedčí ktokoľvek, kto si pamätá revolúciu v roku 1956. Samozrejme, Maďari si z času na čas vymysleli svoj vlastný ekvivalent Klanu.

Zdá sa mi, že prítomnosť Maďarov v mojom živote je zložité vysvetliť, ale v konečnom dôsledku to pripisujem obdivu, ktorý mám voči ľuďom s uceleným mravným povedomím, s dedičstvom viny a porážky, zladeným s odporom a statočnosťou. Nie je to typické zmýšľanie väčšiny Američanov. Je však typické pre prakticky všetkých Maďarov. Takže: "Jó napot, pacák!"

Do Južnej Karolíny som sa vrátil po viac než 15 rokoch ako do cudziny na konci 60. rokov s nedbanlivou povýšenosťou voči tomu obdobiu, mysliac si, že zachránim svojich ľudí. Nič to, že si iba pomaly uvedomovali potrebu záchrany. Pracoval som v tej vinici štvrť storočia pred tým, než som sa prepracoval do malého kráľovstva spravodlivých na severe Južnej Karolíny, do metodistickej inštitúcie vyššieho vzdelávania zvanej Woffordova univerzita. O Woffordovi som nič nevedel, o to menej o metodizme, ale hneď v prvý deň učenia na Woffordovej univerzite ma upokojilo, že som medzi svojimi poslucháčmi našiel 90-ročného Maďara obklopeného skupinkou Európaniek v strednom veku, ktoré vyzerali ako sprievod lesných víl.

Volal sa Sándor Teszler. Bol to šibalský vdovec, ktorého žena a deti boli mŕtve a ktorého vnúčatá žili ďaleko. Výzorom sa podobal Gándhímu – bez zásterky okolo pásu a s ortopedickými topánkami. Narodil sa v roku 1903 vo vidieckej oblasti starej Rakúsko-Uhorskej monarchie v oblasti, z ktorej neskôr vznikla Juhoslávia. V detstve sa mu vyhýbali, no nie preto, že bol žid – jeho rodičia neboli beztak veľmi nábožní – ale pretože sa narodil s vybočenými nohami, čo bol zdravotný stav, ktorý si v tom období vyžadoval hospitalizáciu a sériu bolestivých operácií vo veku medzi prvým a jedenástym rokom. Ako mladý muž navštevoval obchodnú strednú školu v Budapešti. Bol bystrý a rovnako skromný a tešil sa značnej sláve. Po ukončení štúdia, keď sa pustil do textilného priemyslu, úspechy pokračovali. Staval jednu továreň za druhou. Oženil sa a mal dvoch synov. Mal kamarátov na vysokých postoch, ktorí ho ubezpečovali, že má pre hospodárstvo veľký význam.

Raz v noci, keď pred odchodom rozdal potrebné pokyny, ho k jednej z tovární zavolal nočný strážnik. Chytil jedného z pracovníkov ako kradne ponožky, bolo to v továrni na pančuchy, kde k nakladacej plošine pricúval s nákladiakom a lopatou nahadzoval kopy ponožiek. Pán Teszler šiel k továrni, postavil sa zlodejovi tvárou v tvár a povedal: "Ale prečo ma to okrádaš? Ak potrebuješ peniaze, stačí o ne požiadať." Keď strážnik videl, kam sa veci uberajú, rozhorčene sa opýtal: "Tak teda zavoláme políciu, však?" No pán Teszler odpovedal: "Nie, to nebude potrebné. Už nás viac neokradne."

Možno však bol príliš dôverčivý, pretože zostal v krajine dlho po pričlenení Rakúska k nacistickému Nemecku, ba dokonca aj po tom, čo sa v Budapešti začalo zatýkať a deportovať. Ako jediné opatrenie si zohnal kyanidové kapsuly uložené v medailónikoch, ktoré mohla celá jeho rodina nosiť zavesené na krku. A potom sa to v jeden deň stalo: spolu s rodinou bol zatknutý a všetkých ich odviezli do domu smrti na brehu Dunaja. V počiatkoch konečného riešenia to bola krutosť vykonávaná rukami – ľudí ubili na smrť a ich telá vhadzovali do rieky – a nik, kto vstúpil do domu smrti, z neho už živý nevyšiel. Prišiel však zvrat, ktorému by ste neuverili ani v Spielbergovom filme. Nacista, ktorý dohliadal na surové mlátenie, bol ten zlodej, ktorý kradol ponožky z továrne pána Teszlera. Mlátili ich kruto. Počas toho surového činu sa však jeden zo synov pána Teszlera, Andrew, opýtal: "Je už čas na kapsuly, tatko?" A nacista, ktorý sa neskôr z príbehu vyparil, sa naklonil k pánovi Teszlerovi a zašepkal mu do ucha: "Nie, nevyberajte kapsuly. Pomoc je na ceste." A potom ich začal opäť mlátiť.

A pomoc... pomoc bola na ceste a krátko na to prišlo auto zo švajčiarskeho veľvyslanectva. Odviezlo ich tajne do bezpečia. Boli zaevidovaní ako občania Juhoslávie a podarilo sa im byť krok pred prenasledovateľmi počas celej 2. svetovej vojny – prežili požiare a bombardovania a na konci vojny aj sovietske zatýkanie. Pán Teszler dostal pravdepodobne časť peňazí na švajčiarske účty, pretože sa mu podarilo previezť rodinu najprv do Veľkej Británie, potom na Long Island a napokon do centra textilného priemyslu na juhu USA. Zhodou náhod bolo týmto centrom mesto Spartanburg v Južnej Karolíne: sídlo Woffordovej univerzity. Tu začal pán Teszler úplne od začiatku a opätovne dosiahol obrovský úspech, najmä po vynájdení procesu na výrobu novej látky nazvanej dvojitý úplet.

A potom, ku koncu 50. rokov, keď súdy zakázali segregáciu na školách a keď sa na celom juhu USA znova prebúdzal Ku Klux Klan, pán Teszler vyhlásil: "Tieto slová som už počul." Zavolal si hlavného asistenta a spýtal sa ho: "Čo by ste povedali, kde je v tejto oblasti rasizmus najostrejší?" "Neviem presne, pán Teszler. Myslím, že by to mohlo byť v Kings Mountain." "Dobre. Kúpte v Kings Mountain nejaký pozemok a ohláste, že sa tam chystáme postaviť veľkú továreň." Asistent tak urobil a krátko po tom navštívil pána Teszlera biely starosta z Kings Mountain. Musíte vedieť, že v tom období bol textilný priemysel na juhu USA notoricky segregovaný. Biely starosta prišiel za pánom Teszlerom a povedal: "Pán Teszler, verím, že zamestnáte veľa bielych robotníkov." Pán Teszler mu vraví: "Prineste mi najlepších robotníkov, akých nájdete, a ak sú dosť dobrí, najmem ich." Rovnako ho navštívil aj vedúci komunity čiernych a pastor, ktorý mu vraví: "Pán Teszler, naozaj verím, že vo svojej novej továrni zamestnáte nejakých čiernych robotníkov." Dostal rovnakú odpoveď: "Prineste mi najlepších robotníkov, akých nájdete, a ak sú dosť dobrí, najmem ich." Prekvapivo, čierny pastor si dal záležať viac ako biely starosta, ale to nie je dôležité. Pán Teszler si najal 16 mužov, osem bielych, osem čiernych.

Mali byť jeho počiatočnou skupinou, budúcimi vedúcimi. Dal namontovať mohutné stroje pre nový výrobný proces v opustenom sklade neďaleko Kings Mountain a dva mesiace tam tých 16 mužov žilo a pracovalo spolu, aby si osvojili výrobný proces. Najskôr, po úvodnej prehliadke podniku si ich všetkých privolal a opýtal sa, či majú nejaké otázky. Muži sa iba obzerali a prešľapovali na mieste, až napokon jeden z bielych robotníkov vystúpil dopredu a povedal: "No, áno. Poobzerali sme sa a – je tu iba jedno miesto na spanie, jedno miesto na jedenie, je tu iba jedna kúpeľňa, jeden kohútik s pitnou vodou. To bude táto továreň integrovaná alebo čo?" Pán Teszler na to: "Dostávate dvakrát taký plat ako ktorýkoľvek textilný robotník v tomto regióne a my vedieme podnik takto. Máte nejaké iné otázky?" "Nie, myslím, že nie." A o dva mesiace neskôr, keď sa otvorila hlavná továreň a stovky nových robotníkov, belochov i černochov, sa prihrnuli, aby sa po prvýkrát pozreli na závod, ich privítalo tých 16 vedúcich, belochov i černochov, stojacich bok po boku. Spolu si prezreli závod a spýtali sa, či má niekto nejaké otázky. Samozrejme, objavila sa rovnaká otázka: "Toto je integrovaná továreň alebo čo?" Jeden z bielych vedúcich predstúpil a povedal: "Dostávate dvakrát taký plat ako ktorýkoľvek robotník v tomto priemysle v tomto regióne a my vedieme podnik takto. Máte nejaké iné otázky?"

Žiadne však neboli. Pánovi Teszlerovi sa tak jednou ranou podarilo integrovať textilný priemysel v tej časti juhu USA. Bol to výkon hodný Gándhího, dosiahnutý prefíkanosťou právnika a idealizmom svätca. Keď pán Teszler vo svojej osemdesiatke odišiel na dôchodok, vybral si Woffordovu univerzitu, na ktorej každý semester navštevoval prednášky. A pretože bol náchylný pobozkať čokoľvek, čo sa hýbalo, dostal láskavú prezývku Opi, čo v maďarčine znamená starý otec, ktorú používal každý. Keď som sa tam dostal ja, univerzitná knižnica už bola pomenovaná po pánovi Teszlerovi, a keď som v roku 1993 prišiel, univerzitný zbor sa rozhodol vyznamenať sa a vymenovať pána Teszlera za profesora univerzity. Sčasti aj preto, že v tom období už absolvoval všetky prednášky na zozname, ale najmä preto, lebo bol výrazne múdrejší ako ktokoľvek z nás. Mňa to nesmierne upokojovalo, že vedúcim duchom tejto maličkej metodistickej univerzity na severe Južnej Karolíny bol človek zo strednej Európy, ktorý prežil holokaust. Bol naozaj múdry, ale mal aj úžasný zmysel pre humor. Raz som na jednej z interdisciplinárnych prednášok premietal úvodnú scénu zo "Siedmej pečate" Ingmara Bergmana. Keď sa stredoveký rytier Antonius Blok vrátil z bezvýznamných križiackych výprav a prišiel ku skalnatým brehom Švédska, kde naňho už čakalo zjavenie smrti, v tme miestnosti sedel so svojimi študentmi aj pán Teszler. A keď smrť roztvorila svoj plášť, aby ním hrozivo zahalila rytiera, začul som roztrasený hlas pána Teszlera: "Aj, aj," hovorí: "Toto nevyzerá veľmi dobre."

No bola to hudba, najmä opera, ktorá bola jeho najväčšou vášňou, a keď som ho po prvý raz navštívil v jeho dome, poctil ma tým, že som mohol vybrať, ktorú hudobnú kompozíciu si vypočujeme. Potešil som ho, keď som pred operou "Cavalleria Rusticana" uprednostnil "Hrad kniežaťa Modrofúza" od Bélu Bartóka. Milujem Bartókovu hudbu rovnako ako pán Teszler, ktorý mal doslova všetky jeho vydané hudobné nahrávky. A bolo to práve v jeho dome, kde som po prvý raz počul Bartókov "Klavírny koncert č. 3" a kde mi o ňom pán Teszler prezradil, že bol skomponovaný v neďalekom Asheville v Severnej Karolíne toho roku, keď Bartók umrel. Vedel, že umiera na leukémiu, a tento koncert venoval svojej manželke, Ditte, tiež koncertnej klaviristke. Do pomalej, druhej časti, nazvanej "Adagio religioso", vkomponoval štebot vtákov, ktorý počul za oknom na jar, o ktorej vedel, že bude jeho poslednou. Predstavoval si budúcnosť svojej manželky, ktorej nebude súčasťou. A je úplne jasné, že táto kompozícia je jeho záverečným vyznaním sa Ditte – prvýkrát bolo predvedené po jeho smrti – a cez ňu aj celému svetu. A rovnako zreteľne vypovedá: "Je to v poriadku. Všetko to bolo nádherné. Kedykoľvek toto začuješ, budem tam."

Dozvedel som sa to iba po smrti pána Teszlera, že za nápis na hrobe Bélu Bartóka v meste Hartsdale, štát New York zaplatil Sándor Teszler. "Jó napot, Béla!" Krátko pred tým, ako pán Teszler umrel vo veku 97 rokov, ma začul, ako som rozoberal tému ľudskej zločinnosti. Dával som prednášku, v ktorej som dejiny opísal celkovo ako prílivovú vlnu ľudského trápenia a surovosti a pán Teszler za mnou prišiel po prednáške a s miernou výčitkou mi povedal: "Viete, pán doktor, ľudský tvor je zásadne dobrý." A vtedy a tam som sa zaprisahal, že ak tento muž, ktorý mal toľko dôvodov uvažovať o tom inak, dospel k takémuto záveru, tak nemôžem ani ja uvažovať inak, až kým ma spod mojej prísahy neoslobodí. Teraz je však mŕtvy a moja prísaha mi ostala. "Jó napot, Sándor!"

Myslel som si, že séria mojich maďarských učiteľov prišla ku koncu, ale takmer bezprostredne na to som spoznal Francisa Robicseka, maďarského lekára, srdcového chirurga z mesta Charlotte v Severnej Karolíne, ktorý sa blížil k svojej osemdesiatke. Bol priekopníkom operácie na otvorenom srdci a ako domáci majster vo svojej garáži za domom vynašiel veľa prístrojov, ktoré sú obvyklou súčasťou tých operácií. Od svojich lekárskych začiatkov v Budapešti bol tiež nesmiernym zberateľom umenia, ktorý začal zbierať holandské umenie a maďarské maľby zo 16. a 17. storočia a keď prišiel do Spojených štátov, prešiel na španielske koloniálne umenie, ruské ikony a, napokon, na mayskú keramiku. Je autorom siedmych kníh, šesť z nich je o mayskej keramike. To on rozlúštil mayský kódex, čím umožnil bádateľom, aby priradili k hieroglyfom na mayskom rukopise piktogramy z keramík.

Keď som ho po prvýkrát navštívil, prezreli sme si jeho dom a pozreli stovky umeleckých diel muzeálnej kvality. Potom sme zastali pred zavretými dverami a Dr. Robicsek s očividnou hrdosťou povedal: "A teraz prichádza zlatý klinec programu." Otvoril dvere a vošli sme do miestnosti s veľkosťou 6 x 6 metrov bez okien, v ktorej boli od podlahy po strop police plné jeho zbierky mayskej keramiky . O mayskej keramike síce neviem vôbec nič, ale chcel som mu zalichotiť, ako sa len dalo. Povedal som: "Ale Dr. Robicsek, toto je úplne úchvatné." "Áno," povedal. "To vraveli aj ľudia z Louvra. Nenechali ma na pokoji, až kým som im nedal jeden z kusov. Ale ten nestál za to."

A tak mi napadlo, že by som mohol Dr. Robicseka pozvať na Woffordovu univerzitu, aby tam urobil prednášku – ako inak? – o Leonardovi da Vincim. A tiež, že by som ho mohol zoznámiť s mojím najstarším poverníkom, ktorý študoval dejiny Francúzska na Yalovej univerzite pred viac než 70 rokmi a vo veku 89 rokov ešte stále riadil najväčšie súkromné impérium v oblasti textilného priemyslu železnou rukou. Volá sa Roger Milliken. Pán Milliken so stretnutím súhlasil a súhlasil aj Dr. Robicsek. Dr. Robicsek prišiel a prednášal – malo to úžasný úspech. Potom sme sa stretli v rektorskom dome, na jednej strane s Dr. Robicsekom, na druhej s pánom Millikenom. A až v tej chvíli, keď sme si posadali k jedálenskému stolu, som si uvedomil, aké nesmierne riziko hrozilo. Pretože dať dokopy týchto dvoch titanov, týchto dvoch pánov sveta bolo také, ako zoznámiť Godzillu s Mothrou medzi mrakodrapmi Tokia. Ak by spolu nevychádzali dobre, mohli by nás všetkých udupať k smrti.

Nestalo sa tak. Vychádzali spolu dobre. Vychádzali spolu veľkolepo – až do úplného konca večere, keď sa zaplietli do šialenej hádky. Hádali sa o nasledovnom: či bola druhá časť filmu Harry Potter tak dobrá ako prvá. Pán Milliken tvrdil, že nie. Dr. Robicsek nesúhlasil. Ja som sa však ešte stále snažil pochopiť, že títo titani, títo páni sveta pozerali vo voľnom čase Harryho Pottera, keď si pán Milliken zmyslel, že by mohol hádku vyhrať, ak povie: "Myslíte si, že je rovnako dobrá iba preto, že ste nečítali knihu." Dr. Robicsek sa zmätene zaknísal na stoličke, no ihneď sa pohotovo prebral, naklonil sa dopredu a povedal: "No, to je síce pravda, ale stavím sa, že ste šli na ten film s vnúčaťom." "Áno, šiel som," uznal pán Milliken. "Aha!" Dr. Robicsek na to. "Ja som šiel na film úplne sám."

A v tej chvíli som si uvedomil, že to, čo obaja muži odhalili, bolo tajomstvo ich mimoriadneho, zaslúženého úspechu. Spočívalo presne v tej nenásytnej zvedavosti, tej neskrotnej túžbe vedieť – bez ohľadu na predmet, bez ohľadu na cenu, dokonca aj v časoch, keď správcovia "Hodín súdneho dňa" sú ochotní staviť sa hoci aj o peniaze, že ľudstvo tu už v roku 2100, iba o necelých 93 rokov nebude. "Žite každý deň tak, ako by bol Váš posledný," vravieval Gándhí. "Vzdelávajte sa, akoby ste žili naveky." A práve toto je moja vášeň. Presne toto. Je to ten neuhasiteľný, neoblomný smäd po vzdelaní a skúsenostiach, bez ohľadu na to, aké sú smiešne či tajné, bez ohľadu na to, aké poburujúce sa zdajú byť. Toto určuje predstavenú budúcnosť našich Maďarov, Robicseka, Teszlera a Bartóka rovnako, ako aj moju. A domnievam sa, že rovnako aj každého z Vás.

A k tomu stačí už iba dodať: "Ez a mi munkánk, és nem is kevés." Toto je naša práca. A nebude ľahká. "Ez a mi munkánk, és nem is kevés." Jó napot, pacák!