Becky Blanton: Rok som bola bez domova

Som spisovateľka a novinárka, a tiež som šialene zvedavá. Ako novinárka som sa za 22 rokov naučila mnoho nových vecí. A pred tromi rokmi som sa naučila ako sa stať neviditeľnou. Stala som sa jednou z pracujúcich bezdomovcov. Nechala som prácu redaktorky potom, ako mi vo februári toho istého roku zomrel otec, a rozhodla sa cestovať. Jeho smrť ma veľmi silno zasiahla a počas cestovania som chcela naplno precítiť všetky svoje pocity a myšlienky.

Kempovala som celý život. Myslela som si, že rok života v dodávke bude ako dlhý kempovací výlet. A tak som zbalila mačku, rotvailera, a svoju kempingovú výstroj do 30-ročného Chevroletu a vyrazila smerom k zapadajúcemu slnku, pričom mi na um nezišli tri dôležité veci. Po prvé: že spoločnosť vníma ako hodnotných len tých ľudí, čo žijú v nejakej budove alebo aspoň chatrči. Po druhé: ako rýchlo, môže negatívny pohľad iných ľudí ovplyvniť našu vlastnú realitu, ak im to dovolíme. Po tretie: neuvedomila som si že bezdomovectvo je životný postoj, nie životný štýl.

Spočiatku bol život v dodávke perfektný. Sprchovala som sa v kempoch. Pravidelne som jedávala v reštauráciách. Mala som čas odpočívať aj smútiť. Ale potom sa dostavil hnev a depresia z otcovej smrti. Moja nezávislá práca skončila, a musela som si nájsť stále zamestnanie, aby som mala z čoho platiť účty. Mierna jar prešla do neskutočne horúceho leta. Nedalo sa len tak zaparkovať (smiech) bez toho, aby bolo jasné, že mám so sebou mačku a psa. Bolo strašne horúco. Mačka prichádzala a odchádzala cez otvorené okno v dodávke. Psíka som dala do psieho hotela. A ja som sa potila. Kedykoľvek som mohla, využíla som sprchy pre zamestnancov v kancelárskych budovách a na parkoviskách pre kamióny. Alebo som sa umývala na verejných záchodoch.

Nočné teploty klesli pod 27 °C len zriedkavo. Zaspať bolo ťažké až nemožné. Jedlo sa v teple kazilo. Ľad sa mi v prenosnej chladničke roztopil v priebehu niekoľkých hodín. Bolo to naozaj zúfalé. Nemohla som si dovoliť prenajať byt. Alebo som si nemohla zobrať psa a mačku do takých, ktoré som si dovoliť mohla. Odmietla som sa ich vzdať, a tak som ostala v dodávke. Keď mi z tepla bolo natoľko zle, že som v noci neprešla z dodávky ani 15 metrov na verejné záchody, použila som vedro a vrece na odpadky.

Keď prišla zima, teploty klesli pod bod mrazu. A ostali tam. Čelila som celkom novým výzvam. Každú noc som parkovala na inom mieste, aby si ma nevšimla polícia. Nie vždy sa mi to podarilo.

Cítila som, že strácam kontrolu nad životom. Neviem, kedy ani ako sa to stalo, ale rýchlosť, ktorou sa z talentovanej spisovateľky a žurnalistky stala bezdomovkyňa žijúca v dodávke, mi vyrazila dych. Nezmenila som sa. Neznížilo sa ani moje IQ. Môj talent, moja integrita, moje hodnoty, všetko ostalo rovnaké. Napriek tomu som bola iná. Padala som hlbšie a hlbšie do depresie.

Napokon mi niekto odporučil kliniku pre bezdomovcov. Išla som tam. Nesprchovala som sa tri dni. Smrdela som a bola som v rovnakej depresii ako všetci čakajúci. Akurát som nebola opitá alebo na drogách. Keď si to niekoľkí z bezdomovcov, vrátane bývalého univerzitného profesora, všimli povedali, "Vy nie ste bezdomovkyňa. Čo tu robíte?" Ostatní bezdomovci ma nevideli ako bezdomovkyňu, ale ja seba áno. Potom si profesor vypočul môj príbeh a povedal, "Máte prácu. Máte nádej. Skutoční bezdomovci nemajú nádej." Z antidepresív, ktoré mi dali na klinike som mala samovražedné sklony. Pamätám si, ako som si pomyslela, "Ak sa teraz zabijem, nikto si to ani len nevšimne."

Kamarátka mi krátko na to povedala, že počula ako Tim Russert, celonárodne uznávaný novinár, o mne rozprával v národnej televízii. Esej, ktorú som napísala o svojom otcovi rok pred jeho smrťou, bola uverejnená v Timovej knihe. Práve robil turné po televíziách a hovoril o nej. Keď som si uvedomila, že Tim Russert, bývalý moderátor relácie Meet the Press (Stretnutie s novinármi), hovoril o mojej eseji, zatial čo ja som žila v dodávke na parkovisku pred Wal-Martom, začala som sa smiať. A vy by ste sa mali tiež. (Smiech)

Smiala som sa, lebo som zrazu nevedela, či som spisovateľka alebo bezdomovkyňa. Zašla som do kníhkupectva a vyhľadala Timovu knihu. Stála som tam a znovu si čítala svoju esej. Rozplakala som sa. Lebo JA som bola spisovateľka. Bola som spisovateľka. Krátko nato som sa presťahovala späť do Tennessee. Striedavo som prespávala vo svojej dodávke a u priateľov na gauči. Znovu som začala písať. Do nasledujúceho leta som opäť pracovala ako novinárka. Získavala som ocenenia. Žila som vo vlastnom byte. Už som nebola bez domova. Nebola som viac neviditeľná.

Tisíce ľudí pracujú na plný či polovičný úväzok, pričom žijú vo svojich autách. Ale spoločnosť naďalej hanobí a ilegalizuje život v aute na ulici. A tak bezdomovci, pracujúci bezdomovci, zostávajú neviditeľnými. Ale ak raz jedného stretnete, všimnite si ho, posmeľte ho, dajte mu nádej. Ľudská duša prekoná čokoľvek, ak má nádej. Nie som tu, aby som bezdomovcov obhajovala. Ani vás nenabádam, aby ste dali peniaze prvému žobrákovi, ktorého stretnete. Ale som tu, aby som vám na základe vlastnej skúsenosti povedala, že ľudia nie sú tým, kde žijú, kde spia, alebo aká je ich momentálna životná situácia. Pred tromi rokmi som žila v dodávke na parkovisku pred Wal-Martom. Dnes prednášam na TEDe. Nádej si vždy, vždy nájde cestu. Ďakujem. (Potlesk)