Andy Puddicombe: Treba na to len 10 všímavých minút

Žijeme v neuveriteľne zaneprázdnenom svete. Tempo života je často šialené, naše mysle sú zaneprázdnené a neustále niečo robíme.

Takže chcel by som, aby ste sa na chvíľu zamysleli, kedy ste naposledy venovali čas ničnerobeniu. Iba 10 minút, nerušene. A myslím tým naozaj nerobiť nič. Takže žiadne mailovanie, sms-kovanie, internet, žiadna telka, diskutovanie, jedlo, čítanie, ani len po sediačky spomínať na minulosť alebo plánovať budúcnosť. Jednoducho nič. Vidím veľa prázdnych tvárí. (Smiech) Predpokladám, že asi musíte nazrieť naozaj ďaleko do minulosti.

A je to nezvyčajné, však? Hovoríme o našej mysli. O našom najhodnotnejšom a najvzácnejšom zdroji, vďaka ktorému prežívame každý moment nášho života, o mysli, od ktorej očakávame, že budeme šťastní, spokojní, emocionálne vyrovnaní ako jednotlivci a zároveň aby sme boli milí, pozorní a ohľaduplní vo vzťahu k ostatným. Je to tá istá myseľ, od ktorej vyžadujeme, aby bola sústredená, kreatívna, spontánna a aby fungovala čo najlepšie, počas každej našej činnosti. A napriek tomu si nedoprajeme čas, aby sme sa o ňu starali. Po pravde, trávime viac času staraním sa o naše autá, naše oblečenie a naše vlasy ako — okej, možno nie naše vlasy, ale viete, kam tým smerujem.

Samozrejme, výsledkom je, že sme v strese. Poznáte to, myseľ uletí preč a ako práčka sa dookola točí, veľa zložitých, mätúcich emócií a my nevieme, ako sa s tým vysporiadať, a smutné je, že sme takí zmätení, že nie sme viac prítomní vo svete, v ktorom žijeme. Prichádzame o veci, ktoré sú pre nás najdôležitejšie, a šialené je, že každý predpokladá, že taký je život, takže sa s tým jednoducho musíme vyrovnať. Tak to naozaj nemusí byť.

Mal som asi 11, keď som navštívil moju prvú hodinu meditácie. A verte mi, zahŕňala všetky stereotypy, ktoré si dokážete prestaviť: sedenie s prekríženými nohami na zemi, kadidlo, bylinkový čaj, vegetariáni, jednoducho všetko, ale mama tam chodila a mňa to zaujímalo, tak som chodil s ňou. Tiež som videl pár kung-fu filmov a tajne som dúfal, že by som sa mohol naučiť lietať, ale vtedy som bol mladý. Asi ako mnohí ľudia, čo tam boli, aj ja som predpokladal, že to bol iba aspirín na myseľ. Ste vystresovaní - meditujete. Nemyslel som, že by to mohol byť nejaký druh prevencie, až do mojich dvadsiatich rokov, keď som zažil veľa veci v pomerne krátkom čase, naozaj vážne veci, ktoré môj život doslova obrátili hore nohami, a zrazu som bol zaplavený myšlienkami, zaplavený zložitými emóciami a nevedel som, ako sa s nimi vyrovnať. Keď som niektorú potlačil, iná sa objavila. Bolo to naozaj veľmi stresujúce obdobie.

Myslím, že všetci sa vyrovnávame so stresom inak. Niektorí sa zahrabú do roboty, vďační za rozptýlenie. Iní sa obrátia na priateľov, rodinu, hľadajúc oporu. Niektorí siahnu po fľaške, začnú brať lieky. Ja som sa s tým vyrovnal tak, že som sa stal mníchom. Skončil som so školou a šiel do Himalájí, stal som sa mníchom a začal som študovať meditáciu.

Ľudia sa ma často pýtajú, čo som sa za ten čas naučil. Nuž, zjavne, zmenilo to veci. Priznajme si, že keď sa stanete mníchom, zmení to niekoľko vecí. Ale bolo to viac ako len to. Naučilo ma to viac si vážiť a chápať prítomný okamih. Myslím tým nestrácať sa v myšlienkach, nebyť zmätený, nenechať sa odrovnať zložitými emóciami, ale byť v prítomnom okamihu, tu a teraz, ako byť všímavý, ako žiť v prítomnosti.

Myslím si, že je prítomný okamih príliš podcenený. Berieme ho ako samozrejmosť, ale trávime tak málo času v prítomnom okamihu, že sa to až stáva vzácnosťou. Prednedávnom vykonal Harvard prieskum, ktorý hovorí o tom, že naše mysle sa priemerne strácajú v myšlienkach takmer 47% celkového času. 47 percent. Takéto neustále cestovanie mysle je tiež priamou príčinou nešťastia. Náš život netrvá zas až tak dlho, ale tráviť takmer polovicu nášho života stratení v myšlienkach a pravdepodobne dosť nešťastní, čo ja viem, zdá sa sa mi to celkom tragické. hlavne, keď s tým niečo môžeme urobiť, keď existuje pozitívna, praktická, dosiahnuteľná, vedecky overená technika, ktorá umožňuje, aby boli naše mysle zdravšie, všímavejšie a menej zmätené. Najkrajšie na tom je, že aj keď to zaberie iba asi 10 minút denne, ovplyvní to celý náš život. Ale potrebujeme vedieť, ako na to. Potrebujeme cvičenie. Potrebujeme metódu, ktorá nás naučí, ako byť všímavejší. O tom je v podstate meditácia. Je o spoznávaní prítomného okamihu. Ale tiež musíme poznať správny spôsob, ako k nej pristupovať, aby sme z nej mali čo najväčší úžitok. A na to sú tieto lopty, ak ste boli zvedaví, lebo väčšina ľudí predpokladá, že meditácia je o zastavovaní myšlienok, zbavovaní sa emócií, určitým kontrolovaním mysle, ale vlastne je to celkom inak. Je to viacej o odstupe, o jasnom videní myšlienky, byť svedkom, ako prichádza a odchádza, tak isto aj emócie, bez pozudzovania, ale s uvoľnenou, sústredenou mysľou.

Takže napríklad práve teraz, ak sa priveľmi sústredím na lopty, potom nie je možné, aby som relaxoval a zároveň s vami hovoril. Rovnako, ak sa príliš uvoľním pri rozprávaní, potom nie je možné, aby som sa sústredil na lopty. Spadnú mi. V živote a v meditácii prídu časy, keď sa sústredenie stane príliš intenzívne a zo života začnete mať takýto pocit. Je to veľmi nepohodlný spôsob žitia, keď sa budete takýto napätí a vystresovaní. Inokedy by sme mohli priveľmi ubrať z plynu a veci sa stanú trochu takýmito. Samozrejme, v meditácii — (chrápanie) — skončíme tak, že zaspíme. Takže hľadáme rovnováhu, sústredenú relaxáciu, v ktorej dovolíme myšlienkam prichádzať a odchádzať ale nezúčastňujeme sa v tom.

Keď sa učíme byť všímaví, zvyčajne sa stane, že nám myšlienka odvráti pozornosť. Povedzme, že toto je úzkostná myšlienka. Takže všetko ide dobre, a potom uvidíme úzkostnú myšlienku typu "och, neuvedomil som si, že toto ma trápi". Vrátite sa k tomu, zopakujete to. "Och, trápi ma to. Och, naozaj ma to trápi. Fíha, toľko úzkosti." A než sa nazdáme, trápime sa kvôli nášmu trápeniu. Je to šialené. Robíme to neustále, dokonca aj na dennej báze. Ak si spomeniete kedy naposledy, čo ja viem, sa vám kýval zub. Viete, že sa kýve a že to bolí. Ale čo robíte každých 20, 30 sekúnd? (mrmle) Bolí to. A posilňujeme ten príbeh, však? A neprestávame si to opakovať a robíme to stále. A pritom sa len treba naučiť sledovať myseľ, aby sme začali opúšťať tieto príbehy a šablóny v mysli. Ale keď si sadnete a sledujete týmto spôsobom myseľ, mohli by ste vidieť veľa rôznych šablón. Možno si uvedomíte, že vaša myseľ je nepokojná bez prestávky. Nebuďte prekvapení, ak sa budete v tele cítiť rozrušení, keď si sadnete, aby ste nerobili nič a vaša myseľ sa začne tak cítiť. Možno zistíte, že vaša myseľ je akási otupená a nudná, niekedy až mechanická, ako keby ste nerobili nič len vstať, do práce, jesť, spať, vstať, do práce. Alebo by to mohla byť tá jedna malá hádavá myšlienka, ktorá vám chodí neustále hore-dole po rozume. Nech je to čokoľvek, meditácia ponúka príležitosť, možnosť odstúpiť a získať iný pohľad na vec, aby ste videli, že veci nie sú vždy také, aké sa javia. Nemôžeme zmeniť každú maličkosť, ktorá sa nám v živote stane, ale môžeme zmeniť spôsob, ako ju prežívame. To je potenciál meditácie, všímavosti. Nemusíte páliť kadidlo a rozhodne nemusíte sedieť na zemi. Všetko, čo treba spraviť, je nájsť si 10 minút každý deň, aby ste odstúpili, boli si viac vedomí prítomného okamihu, aby ste mohli prežívať oveľa sústredenejší, kľudnejší a jasnejší život.

Ďakujem veľmi pekne. (potlesk)