Turista s ruksakom ide cez vysočiny Škótska a zastaví sa v krčme na drink. A jediní ľudia, čo sú tam, sú barman a starý muž sklonený nad pivom. Objedná si pivo a chvíľu potichu sedia. A zrazu sa k nemu ten starý muž otočí a hovori: "Vidíte tento bar? Postavil som ho holými rukami z najlepšieho dreva v kraji. Vložil som doň viac lásky a starostlivosti, ako do vlastného dieťaťa. Ale hovoria mi MacGregor - staviteľ baru? Nie." Ukáže von oknom. "Vidíte tú stenu z kameňa tam vonku? Postavil som tú stenu holými rukami. Založil som každý kameň, umiestnil ich za dažďa a v chlade. Ale hovoria mi MacGregor - staviteľ kamennej steny? Nie." Ukáže von oknom. Vidíte to mólo tamto na jazere? Postavil som ho holými rukami. Nastaval som stĺpy napriek prílivu piesku, dosku za doskou. Ale hovoria mi MacGregor - staviteľ móla? Nie. Ale pretiahnete jednu kozu..."
Rozprávanie príbehov -- (smiech) je rozprávaním vtipu. Znamená to poznať pointu, zakončenie, byť si vedomý, že všetko, čo hovoríte, od prvej vety po poslednú, vedie k jedinému cieľu a ideálne potvrdzuje nejakú pravdu, ktorá prehĺbi naše porozumenie toho, kto sme ako ľudské bytosti. Všetci milujeme príbehy. Narodili sme sa pre ne. Príbehy potvrdzujú, kto sme. Všetci chceme potvrdenia, že naše životy majú zmysel. A nič nepotvrdí viac, ako keď sa spojíme cez príbehy. Môže to preklenúť bariéry času, minulosť, prítomnosť a budúcnosť a môže nám dovoliť zažiť podobnosti medzi nami a cez iných, skutočných, alebo vymyslených.
Moderátor detskej televízie Mr. Rogers vždy nosil vo svojej peňaženke citát od sociálneho pracovníka, ktorý hovoril: "Úprimne, niet nikoho, koho by si sa nemohol naučiť milovať, ak si si raz vypočul jeho príbeh." A spôsob, akým to rád vykladám, je asi najväčším prikázaním príbehu, ktoré je "donúťte ma starať sa" -- prosím, emocionálne, intelektuálne, esteticky, len ma prinúťte starať sa. Všetci vieme, aké to je nestarať sa. Prešli ste stovkami televíznych kanálov, iba tak prepínajúc kanál za kanálom a potom sa zrazu na jednom zastavíte. Polovica sa už odohrala, ale niečo vás chytilo a ste priťahovaní dnu a staráte sa. To nie je náhoda, to je zámer.
Takže to ma prinútilo zamyslieť sa, čo keby som vám povedal, že moja história bola príbehom, ako som sa preň narodil, ako som sa postupne naučil, že na tejto téme záleží? A aby som to spravil zaujímavejším, začneme od konca a pôjdeme na začiatok. A tak ak by som vám mal dať koniec príbehu, bolo by to asi takto nejako: A to ma napokon priviedlo k tomu, aby som rozprával tu na TED-e o príbehu.
A najaktuálnejšia lekcia príbehu, ktorú som dostal, bola skompletizovanie filmu, ktorý som práve urobil tento rok v 2012. Ten film je "John Carter". Je založený na knihe s názvom "Pod dvoma mesiacmi Marsu", ktorú napísal Edgar Rice Burroughs. A Edgar Rice Burroughs sa dokonca sám vložil do tohto filmu ako postava a ako rozprávač. A jeho bohatý strýko, John Carter, ho zavolal do svojho sídla telegramom, ktorý hovoril: "Okamžite ma navštív." Ale keď tam prišiel, zistil, že jeho strýko záhadne umrel a bol uložený do hrobky v mauzóleu na svojom pozemku.
(video) Komorník: Nenájdete kľúčovú dierku. Tá vec sa otvára iba zvnútra. Trval na tom, žiadne balzamovanie, žiadna otvorená rakva, žiadny pohreb. Nezískate také bohatstvo, aké váš strýko ovládal, tým, že budete ako my ostatní, že? Poďte, poďme dnu.
AS: Čo táto scéna robí, tak ako aj v knihe, je, že v podstate utvára prísľub. Sľubuje vám, že tento príbeh povedie smerom, ktorý bude stáť za váš čas. A to je to, čo by mali všetky dobré príbehy robiť na začiatku - dať vám prísľub. Môžete to robiť nekonečným množstvom spôsobov. Niekedy je to také jednoduché, ako "Kde bolo, tam bolo..." V týchto knihách o Carterovi bol vždy rozprávačom Edgar Rice Burroughs. A vždy som si myslel, že je to fantastický nástroj. Je to, ako keď vás nejaký chlapík pozve posadať si okolo ohniska, alebo niekto pri bare povie: "Počuj, poviem ti príbeh." Nestalo sa to mne, stalo sa to niekomu inému, ale bude to stáť za váš čas." Dobre vyslovený prísľub je ako kamienok natiahnutý v praku a vystrelí vás vpred skrz príbeh až do konca.
V roku 2008 som všetky teórie, čo som mal vtedy o príbehu, doviedol do krajnosti môjho porozumenia tohto projektu.
(video) (mechanické zvuky) ♫A to je všetko,♫ ♫o čom je láska.♫ ♫A spomenieme si,♫ ♫keď čas vyprší,♫ ♫že to iba...♫ (smiech)
AS: Rozprávanie príbehu bez dialógu. Je to najčistejšia forma filmového rozprávania príbehu. Je to najobsažnejší prístup, aký môžete použiť. Potvrdilo to niečo, čo som tušil, že diváci vlastne chcú pracovať na svoje jedlo. Lenže nechcú vedieť, že to robia. To je vaša práca ako rozprávač príbehov, aby ste ukryli ten fakt, že ich nútite pracovať na svoje jedlo. Sme rodení riešitelia problémov. Sme nútení vyvodzovať závery, a odčítavať, pretože to robíme v skutočnom živote. Je to dobre organizovaný nedostatok informácii, ktorý nás ťahá dnu. Existuje dôvod, prečo nás priťahuje dieťa, alebo malý psík. Nie je to len preto, že sú strašne milé; je to preto, že nevedia úplne vyjadriť, na čo myslia a aké majú zámery. A je to ako magnet. Nemôžeme prestať chcieť dokončiť vetu a doplniť ju.
Prvý krát som začal skutočne rozumieť tomuto nástroju rozprávania príbehu, keď som písal s Bobom Petersonom "Hľadá sa Nemo". A nazvali sme to zjednocujúcou teóriou dvoch a dvoch. Nech si diváci dajú veci dokopy. Nedajte im štyri, dajte im dva plus dva. Čiastočky, ktoré poskytnete a poradie, v ktorom ich uložíte, sú rozhodujúce pri tom, či uspejete alebo zlyháte pri zaujatí divákov. Strihači a scenáristi to vedeli od začiatku. Je to tá neviditeľná aplikácia, ktorá udržuje našu pozornosť voči príbehu. Nechcem, aby to znelo, akoby to bola vlastne precízna veda, nie je. To je to, čo je také špeciálne na príbehoch, nie sú nástrojom, nie sú precízne. Príbehy sú nevyhnutné, ak sú dobré, ale nie sú predvídateľné.
Tohto roku som bol na seminári s učiteľkou herectva menom Judith Westonová. A naučil som sa kľúčovému náhľadu na postavu. Ona verí, že všetky dobre vykreslené postavy majú chrbticu. Podstatou je, že postava má vnútorný motor, dominantný, nevedomý cieľ, o ktorý sa usilujú, svrbenie, ktoré si nemôžu poškrabať. Rozprávala vynikajúci príklad Michaela Corleoneho, postavy Al Pacina v "Krstnom otcovi", ktorého chrbtovou kosťou bolo, aby vyhovel svojmu otcovi. A to je niečo, čo vždy hnalo všetky jeho rozhodnutia. Dokonca aj potom, čo umrel jeho otec, sa snažil poškrabať si to svrbenie. Chytil som sa toho ako kačka na vodu. Wall-E-ho svrbenie bolo nájsť krásu. Marlinovo, ktorý je otcom v "Hľadá sa Nemo", bolo zabrániť ublíženiu. Woodyho bolo robiť to, čo bolo najlepšie pre jeho dieťa. A tieto chrbtice nevedú vždy ku správnym rozhodnutiam. Niekedy s nimi môžete urobiť hrozné rozhodnutia.
Som skutočne požehnaný, že som rodičom a sledujúc, ako moje deti rastú, skutočne pevne verím, že ste narodení s nejakou povahou a ste nejakým spôsobom pevne spojení a nemôžete k tomu nič povedať a nedá sa to zmeniť. Všetko, čo musíte, je naučiť sa rozpoznať ju a ovládnuť ju. A niektorí z nás sú narodení s povahami, ktoré sú pozitívne, niektoré sú negatívne. Ale významnejší prah je prekonaný, keď ste dostatočne dospelí, aby ste zistili, čo vás ženie, a aby ste vzali volant a točili ním. Ako rodičia sa vždy učíte, kto sú vaše deti. Oni sa učia, kto sú. A stále sa učíte, kto ste vy. Takže učíme sa neustále. A preto je zmena v príbehu podstatná. Ak veci ostanú stáť, príbehy umrú, pretože život nikdy nie je statický.
V roku 1998 som dopísal "Toy Story - Vojna hračiek" a "Život chrobáka" a úplne ma pohltilo písanie scenárov. Takže som sa chcel stať v tom oveľa lepší a naučiť sa, čo sa dalo. Takže som skúmal všetko, čo som vôbec mohol. A nakoniec som prišiel na tento fantastický citát od britského autora hier, Williama Archera: "Hra je očakávanie zmiešané s neistotou." Je to definícia s neuveriteľným náhľadom.
Keď rozprávate príbeh, skonštruovali ste očakávanie? Z krátkodobého hľadiska, prinútili ste ma, aby som chcel vedieť, čo sa stane ďalej? Ale čo je dôležitejšie, prinútili ste ma, aby som chcel vedieť, ako sa to celé skončí z dlhodobého hľadiska? Skonštruovali ste úprimné konflikty s pravdou, ktorá vytvára pochybnosť v tom, aký bude výsledok? Príklad by bol v "Hľadá sa Nemo", v krátkodobom napätí sa vždy obávate, či Doryina krátkodobá pamäť spôsobí, že zabudne čokoľvek, čo jej povedal Marlin. Ale pod tým bolo toto celkové napätie: či nájde niekedy Nema v tomto obrovskom, šírom oceáne?
V našich skorších časoch v Pixare než sme skutočne pochopili neviditeľné pôsobenia príbehu, boli sme jednoducho iba skupinka chlapíkov spoliehajúcich sa na inštinkty. A je zaujímavé vidieť, ako nás to zaviedlo na miesta, ktoré vlastne boli celkom dobré. Musíte mať na pamäti, že v tom čase, v 1993, za úspešný animovaný film boli považované "Malá morská víla", "Kráska a zviera", "Aladdin", "Leví kráľ". Takže keď sme nadhodili "Toy Story" Tomovi Hanksovi prvý krát, vošiel a povedal: "Nechcete, aby som spieval, že?" A ja som rozmýšľal, že to perfektne stelesňuje, aká v tom čase podľa všetkých mala byť animácia. Ale naozaj sme chceli dokázať, že môžete vyrozprávať príbehy v animácii úplne inak.
Vtedy sme nemali žiadny vplyv, takže sme mali malý tajný zoznam pravidiel, ktorý sme si nechávali pre seba. A tie boli: žiadne piesne, žiadny moment typu "ja chcem", žiadna šťastná dedinka, žiadna love story. A irónia je, že v prvom roku náš príbeh vôbec nefungoval a Disney panikáril. Takže si súkromne nechali poradiť od známeho textára, ktorého nebudem menovať a on im odfaxoval niekoľko návrhov. A my sme sa dostali k tomu faxu. A fax hovoril, že by tam mali byť pesničky, mala by tam byť pesnička typu "ja chcem", mala by tam byť pesnička o šťastnej dedinke, mala by tam byť love story a mal by tam byť zloduch. A vďakabohu boli sme vtedy príliš mladí, rebelantskí a antagonistický. Kvôli tomu sme boli ešte viac rozhodnutí, aby sme dokázali, že sa dá spraviť lepší príbeh. A rok nato, sme to dobyli. A to iba ďalej potvrdilo, že rozprávanie príbehu má smernice, nie tvrdé, pevné pravidlá.
Ďalšia základná vec, ktorú sme sa naučili, bola o láske k vášmu hlavnému hrdinovi. A naivne sme si mysleli, že Woody v "Toy Story" sa musí stať na konci nesebecký, takže treba z niekade začať. Takže spravme ho sebeckým. A toto dostanete.
(dabing) Woody: Čo si myslíte, že robíte? Dole z postele. Hej, dole z postele! Pán Zemiaková hlava: Donútiš nás, Woody? Woody: Nie, to on. Slinky? Slink... Slinky! Poď sem hore a sprav si svoju prácu. Si hluchý? Povedal som, postaraj sa o nich. Slinky: Prepáč, Woody, ale musím s nimi súhlasiť. Nemyslím, že čo si urobil, bolo správne. Woody: Čože? Počujem dobre? Nemyslíš, že som mal pravdu? Kto povedal, že tvojou prácou je rozmýšľať, Strunkový párok?
AS: Takže ako spravíme sebeckú postavu sympatickou? Uvedomili sme si, že ho môžete urobiť milým, štedrým, zábavným, pozorným, pokiaľ spĺňa jednu podmienku, že ostane najlepšou hračkou. A o tom to naozaj je, že všetci žijeme život podmienečne. Sme ochotní hrať podľa pravidiel a držať sa vecí, pokiaľ sú splnené určité podmienky. Potom, všetky stávky sa rušia. A predtým, ako som sa vôbec rozhodol spraviť rozprávačstvo mojou kariérou, teraz jasne vidím kľúčové veci, ktoré sa mi prihodili v mladosti, ktoré mi skutočne akoby otvorili oči voči niektorým veciam o príbehu.
V 1986 som skutočne pochopil tú myšlienku, že príbeh má mať hlavnú myšlienku. A to bol rok, kedy obnovili a znova vydali "Lawrencea z Arábie". A videl som tú vec sedem krát za jeden mesiac. Nemohol som sa toho nabažiť. Bolo zjavné, že za tým bol veľký zámer -- v každom zábere, v každej scéne, v každej replike. Aj tak to na povrchu vyzeralo, že to iba zobrazuje historickú súslednosť toho, čo sa dialo potom. Ale aj tak bolo treba ešte niečo vypovedať. Čo presne to bolo? A až pri jednom z neskorších zhliadnutí sa závoj zdvihol a bolo to v scéne, kde kráčal naprieč sinajskú púšť a dosiahol Suezský prieplav a zrazu som na to prišiel.
(video) Chlapec: Hej! Hej! Hej! Hej! Motocyklista: Kto ste? Kto ste?
AS: To bola hlavná myšlienka: kto ste? Tu boli všetky zdanlivo nezlučiteľné udalosti a dialógy ktoré iba chronologicky rozprávali o ňom príbeh, ale pod tým to bola konštanta, smernica, mapa cesty. Všetko, čo Lawrence v tom filme urobil, bol preňho pokus zistiť, kde je jeho miesto vo svete. Silná téma vždy beží skrz dobre vypovedaný príbeh.
Keď som mal päť rokov, bola mi predstavená asi najväčšia zložka ktorú som cítil, že by príbeh mal mať, ale je zriedkavo vyvolaná. A do tohto ma mama voviedla, keď som mal päť.
(video) Thumper: Poďme. To je v poriadku. Pozri. Voda je tvrdá. Bambi: Jupí! Thumper: Zábava, že, Bambi? Poďme. Vstaň. Takto. Haha. Nie, nie, nie.
AS: Vyšiel som odtiaľ s očami rozšírenými od údivu. A to si myslím, že je tá magická zložka, tajná omáčka, či dokážete vyvolať údiv. Údiv je úprimný, úplne nevinný. Nemôže byť umelo vyvolaný. Pre mňa niet väčšej schopnosti, ako dar, keď iná ľudská bytosť vám dá ten pocit -- aby ostali zmrazení iba na krátky moment počas dňa, a aby sa odovzdali údivu. Keď je potvrdené to, že žijú, zasiahne vás to takmer až na bunkovej úrovni. A ak to umelec urobí inému umelcovi, je to, akoby ste mali povinnosť odovzdať to ďalej. Je to ako skrytý povel ktorý je vo vás náhle aktivovaný, ako zvolanie do Diablovej veže. Robte iným, čo sa robilo vám. Najlepšie príbehy sú nasiaknuté údivom.
Keď som mal štyri roky, mám v živej pamäti, že som si našiel na členku dve jazvy veľkosti špendlíka a spýtal som sa otca, čo to je. A on povedal, že mám rovnaký pár na hlave, ale nemohol som ich vidieť kvôli vlasom. A vysvetlil, že keď som sa narodil, narodil som sa predčasne, že som vyšiel von príliš skoro a nebol som celkom upečený; bol som veľmi, veľmi chorý. A keď doktor sa pozrel na toto žlté decko s čiernymi zubami, pozrel sa priamo na mamu a povedal: "Nebude žiť." A bol som v nemocnici mesiace. A o veľa transfúzii krvi neskôr, žil som a to ma urobilo špeciálnym.
Neviem, či tomu skutočne verím. Neviem, či moji rodičia tomu skutočne veria, ale chcel som dokázať, že sa nemýlili. V čomkoľvek som bol nakoniec dobrý, snažil som sa byť hodný tej druhej šance, ktorú som dostal.
(video) (plač) Marlin: No tak, no tak, no tak. To je oukej, otecko je tu. Otecko ťa drží. Sľubujem, nikdy nedovolím, aby sa ti niečo stalo, Nemo.
AS: A to je prvá lekcia z príbehov, ktorú som sa kedy naučil. Použi, čo vieš. Vychádzaj z toho. Neznamená to vždy zápletku, či fakt. Znamená to zachytiť pravdu z toho, ako ju prežívate, vyjadriť hodnoty, ktoré osobne cítite hlboko dole vo svojom jadre. A to ma nakoniec doviedlo k tomu, aby som k vám hovoril tu dnes na TEDTalk.
You can share this video by copying this HTML to your clipboard and pasting into your blog or web page. This video will play with subtitles.
You either have JavaScript turned off or have an old version of the Adobe Flash Player. To view this rating widget you
need to get the latest Flash player.
If your browser allows only "trusted sites" to execute Javascript, you should add the "googleapis.com" domain to your whitelist to allow our Flash detection to work properly.
Got an idea, question, or debate inspired by this talk? Start a TED Conversation.
Filmár Andrew Stanton ("Toy Story - Boj hračiek", "WALL-E") zdieľa, čo vie o rozprávaní príbehov -- začínajúc na konci a prepracúvajúc sa naspäť na začiatok. (Obsahuje nevhodné slová ...)
Andrew Stanton has made you laugh and cry. The writer behind the three "Toy Story" movies and the writer/director of "WALL-E," he releases his new film, "John Carter," in March. Full bio »
Translated into Slovak by Peter Štrba
Reviewed by Roman Studenic
Comments? Please email the translators above.
18:02 Posted: Jan 2008
Views 1,471,119 | Comments 189
17:08 Posted: Mar 2010
Views 903,163 | Comments 185
21:14 Posted: Mar 2010
Views 332,234 | Comments 60
Just follow the guidelines outlined under our Creative Commons license.
This comment will be attributed to . Not ? Sign Out.