Ananda Shankar Jayant bojuje s rakovinou tancom

(Hudba)

[Sanskirt] Toto je óda k matke bohyni, ktorú sa väčšina z nás v Indii naučí ešte ako dieťa. Ja som sa ju naučila, keď som mala štyri roky, na kolenách mojej matky. Ten rok mi predstavila tanec. A tak začala moja púť s klasickým tancom. Odvtedy -- už sú to štyri desaťročia -- som cvičila z najlepšími v odbore, vystupovala na celom svete, učila mladých a takisto starých, tvorila, spolupracovala, vytvárala choreografie a tkala pestrý gobelín umenia, dosahovania cieľov a ocenení. Korunujúci úspech bol v roku 2007, kedy som dostala štvrtú najvyššiu cenu pre občana tejto krajiny, Padmashri, za môj prínos umeniu.

(Potlesk)

Ale nič, nič z toho ma nepripravilo na to, čo som mala počuť prvého júla 2008. Počula som slovo "karcinóm". Áno, rakovina prsníka. Ako som sedela otrasená v ambulancii môjho doktora, počula som aj iné slová, cancer - rakovina, stage - štádium, grade - rozsah. Dovtedy, cancer - rak bolo znamenie zverokruhu mojej kamarátky, stage - javisko bolo to, na čom som vystupovala, a grade - známky bolo to, čo som dostávala v škole. Ten deň som si uvedomila, že mám nevítaného, nepozvaného nového životného partnera. Ako tanečnica som poznala deväť rasas alebo navarasas: hnev, odvahu, zhnusenie, humor a strach. Myslela som si, že viem, čo je strach. V ten deň som sa naučila, čo je to strach.

Premožená veľkosťou toho všetkého a pocitom úplnej straty kontroly som vyronila mnoho sĺz a pýtala som sa môjho drahého manžela, Jayanta. Povedala som: "Toto je ono? Toto je koniec cesty? Toto je koniec môjho tanca?" A on, pozitívna duša, ktorou on je, povedal: "Nie, toto je len prestávka, prestávka počas liečby, a vrátiš sa naspäť k tomu, čo robíš najlepšie."

Vtedy som si uvedomila, že ja, ktorá som si myslela, že mám úplnú kontrolu nad svojím životom, som mohla kontrolovať len tri veci: moje myšlienky, moju myseľ - obrazy, ktoré tieto myšlienky vytvárali - a akcie, ktoré z nich vyplývali. A tak som sa váľala v záplave pocitov a depresie a toho, čo máte s rozsiahlosťou situácie, a chcela som odísť na miesto, kde sa rany hoja, na miesto zdravia a šťastia. Chcela som prejsť odtiaľ, kým som bola, k tomu, čím som chcela byť a k tomu som potrebovala niečo. Potrebovala som niečo, čo by ma vytiahlo z tohto všetkého. A tak som si vysušila slzy a oznámila som celému svetu. Povedala som: "Rakovina je iba jedna stránka v mojom živote a ja nedovolím tejto stránke ovplyvniť zvyšok môjho života."

A tiež som oznámila celému svetu, že tým prejdem a nedovolím rakovine, aby ma riadila. Ale aby so mohla prejsť odtiaľ, kým som bola, k tomu, čím som chcela byť, potrebovala som niečo. Potrebovala som kotvu, obraz, niečo na upevnenie toho procesu, aby som odtiaľ mohla začať. A našla som to v mojom tanci, mojom tanci, mojej sile, mojej energii, mojej vášni, môjho dychu života. Ale nebolo to ľahké. Verte mi, vôbec to nebolo ľahké. Ako by ste zostali veselá, keď z krásnej ženy po troch dňoch ostane holohlavá? Ako by ste nezúfali, keď je, s telom zničeným z chemoterapie, aj vyjsť pár schodov nič len trápenie, keď ste predtým, tak ako ja, mohli tancovať tri hodiny? Ako by ste neboli premožený zúfalstvom a utrpením toho celého? Chcela som sa len schúliť a plakať. Ale neprestávala som si vravieť, že strach a slzy sú možnosťou, ktorú nemám.

A tak som sa dotiahla do môjho tanečného štúdia, telo, myseľ a duch, každý deň do môjho tanečného štúdia a učila som sa všetko, čo som sa naučila, keď som mala štyri roky, všetko znova od začiatku znova vypracované, znova naučené, znova zoskupené. Bolo to neznesiteľne bolestivé, ale urobila som to. Náročné. Zamerala som sa na moje mudras, na obraznosť môjho tanca, na poéziu a na metaforu a na filozofiu samotného tanca. A pomaly som sa dostala z toho biedneho stavu mysle.

Ale potrebovala som niečo iné. Potrebovala som niečo, aby som prešla ďalšiu míľu. A našla som to v tej metafore, ktorú som sa naučila od svojej matky, keď som mala štyri roky. V metafore Mahishasura Mardhini, o Durge. Durga, matka bohyňa, nebojácna, stvorená panteónom hindských bohov. Durga, žiarivá, ozdobená, nádherná, jej 18 rúk pripravených na vojnu, ako sa viezla obkročmo na svojom levovi na vojnové pole, aby zničila Mahishasur. Durga, stelesnenie tvorivej ženskej energie alebo shakti. Durga, nebojácna. Urobila som ten obraz Durgy a každej jej vlastnosti, každého odtienku mojím vlastným.

Posilnená symbolikou jej mýtu a vášňou môjho tréningu, priniesla som dokonalé sústredenie do môjho tanca. Sústredenie takého rozsahu, že som tancovala niekoľko týždňov po operácii. Pretancovala som chemoterapiu aj radiačné cykly, na veľké zdesenie môjho onkológa. Tancovala som medzi sedeniami chemoterapie a rádioterapie a trápila som môjho doktora, aby ich vtesnal do môjho rozvrhu tanečných vystúpení. Čo som spravila bolo, že som vypla rakovinu a naladila som sa na môj tanec. Áno, rakovina bola len jednou stránkou v mojom živote.

Môj príbeh je príbehom o prekonávaní neúspechu, prekážok a výziev, ktoré na vás život hodí. Môj príbeh je sila myšlienky. Môj príbeh je sila voľby. Je sila sústredenia. Je sila donútiť seba samého dávať pozor na niečo, čo ťa tak poháňa, čo tebou tak hýbe, že aj niečo ako rakovina sa stane bezvýznamným. Môj príbeh je sila metafory. Je sila obrazu. Môj bol ten Durgin, Durga, nebojácna. Tiež ju volali Simhanandini, tá, čo jazdila na levovi.

Ako som tým prechádzala, ako som riadila svoju vnútornú silu, svoju vnútornú ohybnosť, ozbrojená tak, ako ma vedeli ozbrojiť lieky a pokračujúca liečba, ako som prichádzala na vojnové pole rakoviny, žiadajúc od mojich buniek, aby sa slušne správali, chcela som, aby ma poznali nie ako tú, čo prežila rakovinu, ale ako tú, čo porazila rakovinu.

Predstavujem vám kúsok z tej práce "Simhanandani".

(Potlesk)

(Hudba)

(Potlesk)