Alison Gopnik: Čo si myslia deti?

Čo sa odohráva v tejto detskej mysli? Ak by ste sa toto spýtali ľudí pred 30 rokmi, väčšina ľudí, vrátane psychológov, by povedala, že to dieťa je iracionálne, nelogické, egocentrické, že nedokáže prijať pohľad inej osoby alebo pochopiť príčinu a následok. V posledných 20 rokoch vývojová veda úplne prevrátila túto predstavu. Takže, v niektorých ohľadoch si myslíme, že myslenie tohto dieťaťa je ako myslenie najlepších vedcov.

Dovoľte mi, aby som vám dala jeden príklad. Jedna vec, na ktorú by toto dieťa mohlo myslieť, čo by sa mohlo odohrávať v jeho mysli, je snažiť sa zistiť, čo sa deje v mysli toho druhého dieťaťa. Koniec koncov, jedna z vecí, ktorá je najťažšia pre nás všetkých, je prísť na to, čo si myslia a cítia ostatní ľudia. A možno najťažšia vec zo všetkých je prísť na to, čo si ostatní ľudia myslia a cítia, nie je vlastne presne to, čo si myslíme a cítime my. Každý, kto sleduje politiku, môže dosvedčiť, aké ťažké je pre niektorých ľudí toto pochopiť. Chceli sme vedieť, či by bábätká a malé deti mohli pochopiť túto závažnú vec o ostatných ľuďoch. Teda otázka znie: Ako by sme sa ich mohli spýtať? Deti predsa nedokážu hovoriť, a keď sa spýtate trojročného, aby vám povedal, na čo myslí, dostanete krásny tok monológu prúdu vedomia o poníkoch a narodeninách a podobných veciach. Tak ako im vlastne položiť otázku?

Nuž ukazuje sa, že tajomstvo bolo v brokolici. Betty Rapacholi, jedna z mojich študentiek, a ja - sme dali deťom dve misky s jedlom: jednu miska so surovou brokolicou a jednu misku s lahodnými sušienkami. Všetky deti, dokonca i v Berkley, majú radi sušienky a nemajú radi surovú brokolicu. (Smiech) Ale potom, čo Betty urobila bolo, že ochutnala jedlo z každej misky. A tvárila sa, akoby jej chutilo alebo nie. Polovicu času sa správala tak, že má rada sušienky a nemá rada brokolicu - presne ako malé dieťa a každý iný normálny človek. Ale polovicu času, vzala kúsok brokolice a spravila: „Mmmm, brokolica. Ochutnala som brokolicu. Mmmm.“ A potom si vzala trochu sušienok a spravila: „Blee, fuj, sušienky. Ochutnala som sušienky. Blee, fuj.“ Takže sa správala, akoby to, čo chcela, bol pravý opak toho, čo chceli deti. Toto sme robili s 15 a 18 mesačnými deťmi. A potom jednoducho natiahla ruku a povedala: „Dáš mi zopár?“

Takže otázka znie: Čo jej dalo dieťa, to, čo chutilo jemu, alebo čo chutilo jej? A pozoruhodné na tom bolo, že 18 mesačné deti, len sotva chodiace a hovoriace, jej dali sušienky, pokiaľ mala rada sušienky, ale dali jej brokolicu, pokiaľ jej chutila brokolica. Na druhú stranu, 15 mesačné deti na ňu dlhú dobu pozerali, keď sa tvárila, že má rada brokolicu, ako keby to nemohli pochopiť. Ale potom, čo sa na ňu dlho pozerali, jej jednoducho dali sušienky, to, o čom si mysleli, že musí chutiť všetkým. Možno tu vidieť dve naozaj pozoruhodné veci. Prvá z nich je, že tieto malé 18 mesačné deti už zistili túto závažnú skutočnosť o ľudskej povahe, že nie vždy chceme to isté. Ba čo viac, oni cítili, že by vlastne mali robiť veci, aby pomohli ostatným ľuďom dostať, čo chcú.

Avšak ešte pozoruhodnejší je fakt, že 15 mesačné deti to nerobili, čo naznačuje, že 18 mesačné deti sa naučili túto hlbokú skutočnosť o ľudskej povahe počas 3 mesiacov od doby, keď mali 15 mesiacov. Takže deti vedia viac a učia sa viac, než by sme si mohli myslieť. A toto je len jedna zo stoviek a stoviek štúdií za posledných 20 rokov, ktorá to dokazuje.

Otázka, ktorú si možno položíte, je: Prečo sa deti toľko naučia? A ako je možné, že sa toľko naučia za takú krátku dobu? Koniec koncov, keď sa pozriete na deti povrchne, nie je z nich žiaden úžitok. A v mnohých smeroch je to ešte horšie, protože vynakladáme toľko času a energie len na to, aby prežili. Ale, keď sa pozrieme ako evolúcia odpovedá na záhadu, prečo trávime toľko času staraním sa o neužitočné deti, ukazuje sa, že vlastne existuje odpoveď. Keď sa pozrieme na mnohé a mnohé odlišné druhy zvierat, nielen na primáty, ale tiež ďalšie cicavce, vtáky, dokonca na vačkovce ako sú klokany a vombaty, ukazuje sa, že existuje vzťah medzi tým, aké dlhé detstvo druh má a aké veľké sú ich mozgy v porovnaní k telu, a aké sú múdre a flexibilné.

Ukážkovými vtákmi tejto myšlienky sú vtáky na obrazovke. Na jednej strane je novokaledonská vrana. Vrany a iné krkavcovité vtáky, havrany, a podobne, sú neuveriteľne šikovné vtáky. Sú v istých smeroch šikovné ako šimpanzy. A toto je vták na obálke časopisu Science, ktorý sa naučil použiť nástroj, aby získal potravu. Na druhej strane tu máme našu známu, sliepku domácu. A sliepky, kačice, husy a morky sú jednoducho hlúpe. Takže sú veľmi, veľmi dobré v zobání zrna, a nie sú príliš dobré v ničom inom. Ukazuje sa, že mláďatá novokaledonskej vrany, zostávajú v hniezde až do operenia. Sú závislé na svojich mamách, ktoré im púšťajú červy do ich malých otvorených zobákov až do ich dvoch rokov, čo je skutočne dlhá doba v živote vtáka. Naproti tomu sliepky dospejú do niekoľkých mesiacov. Takže detstvo je príčina, prečo končia vrany na obálke Science a sliepky v hrnci na polievku.

Dlhé detstvo sa zdá byť prepojené so znalosťami a učením. Takže aké vysvetlenie pre to máme? Niektoré zvieratá, napríklad sliepky, sa zdajú byť nádherne vybavené na kvalitné vykonávanie jedinej veci. Zdajú sa teda byť nádherne vybavené na zobanie zrna v jednom prostredí. Iné stvorenia, ako sú vrany, nie sú v skutočnosti veľmi dobré v ničom konkrétnom, ale sú extrémne dobré v učení sa o zákonitostiach rôznych prostredí.

Samozrejme, my, ľudské bytosti, sme úplne inde ako vrany. Máme omnoho väčšie mozgy v porovnaní k telu než hocktoré iné zviera. Sme múdrejší, prispôsobivejší, vieme sa viac naučiť, prežijeme v rôznorodejších prostrediach, migráciou sme pokryli celý svet a dostali sa aj do vesmíru. A naše deti sú na nás závislé oveľa dlhšie ako deti iných druhov. Môj syn má 23 rokov. (Smiech) Prinajmenšom, kým nemajú 23, im stále pcháme červíky do tých malých otvorených ústočiek.

Takže prečo by sme tu videli súvis? Je teória, že táto stratégia učenia je extrémne mocná, silná stratégia, ako vo svete napredovať, ale má jednu veľkú nevýhodu. Tá nevýhoda je, že kým sa stále len učíte, budete bezmocní. Takže, keď vás napadne mastodont, nechcete rozmýšľať, "Prak alebo možno oštep by mohol zabrať. Ale, čo z toho je lepšie?" To všetko chcete vedieť skôr, než sa mastodont vôbec ukáže. Spôsob, ktorým evolúcia tento problém vyriešila, je istý druh rozdelenia práce. Podľa tejto teórie máme rané obdobie, kedy sme úplne chránení. Nemusíme robiť celkom nič. Iba sa učiť. Potom, v dospelosti, môžeme zobrať všetko, čo sme sa naučili ako deti a použiť to v skutočnom svete.

Jeden spôsob, ako sa na to pozrieť, je, že deti sú ako oddelenie výskumu a vývoja ľudskej rasy. Sú to chránení utopisti, ktorých úlohou je ísť von, učiť sa a mať dobré nápady, a my sme produkcia a marketing. My musíme všetky tie myšlienky, ktoré sme sa naučili, keď sme boli deti, využiť v praxi. Iný spôsob, ako sa na to pozrieť, je nepovažovať deti za nefunkčných dospelých, mali by sme ich brať ako inú vývinovú fázu toho istého druhu - niečo ako húsenice a motýle - s tým rozdielom, že oni sú tie fantastické motýle, ktoré poletujú po záhrade a skúmajú, a my sme húsenice, ktoré pomaly lezú po svojej úzkej ceste dospelosti.

Ak je to pravda, ak sú deti prispôsobené na učenie -- a tento evolučný príbeh tvrdí, že sú, to je to, na to sú predurčené -- dá sa očakávať, že majú skutočne silné mechanizmy učenia. A naozaj, mozog bábätka sa zdá byť tým najsilnejším počítačom na učenie na tejto planéte. Aj keď skutočné počítače ho pomaly prekonávajú. Nedávno v našom chápaní učenia strojov nastala revolúcia. Celá je postavená na myšlienkach tohto pána, Reveranda Thomasa Bayesa, štatistika a matematika z 18-teho storočia. Bayes poskytol matematický spôsob použitia teórie pravdepodobnosti na charakterizáciu, popis spôsobu, akým vedci poznávajú svet. Vedci postupujú tak, že majú hypotézu, s ktorou chcú začať. Vezmú ju a otestujú na dôkazoch. Dôkazy ich prinútia hypotézu zmeniť. Potom otestujú novú hypotézu a tak ďalej. Bayes nám ukázal matematický spôsob, ako to urobiť. Táto matematika je jadrom tých najlepších programov pre učenie strojov, aké dnes máme. Pred asi 10 rokmi som prišla s teóriou, že bábätká robia presne to isté.

Ak teda chcete vedieť, čo sa deje za tými krásnymi hnedými očami, myslím si, že to vyzerá asi takto. Toto je zápisník Reverenda Bayesa. Myslím si teda, že bábätká vlastne robia zložité výpočty s podmienenými pravdepodobnosťami, ktoré vyhodnocujú, aby zistili, ako funguje svet. Predviesť to sa zdá byť ešte ťažšia úloha. Pretože, aj keď sa na štatistiku opýtate dospelých, vyzerajú extrémne hlúpo. Ako by bolo možné, aby štatistiku robili deti?

Aby sme ich otestovali, použili sme stroj, ktorý sme nazvali Blicket Detektor Je to skrinka, ktorá svieti a hrá hudbu, keď na ňu položíte tie správne predmety. S použitím tohto veľmi jednoduchého prístroja vykonalo moje a iné laboratóriá tucty štúdií, ktoré ukazujú, aké dobré sú bábätká v učení sa o svete. Spomeniem len jeden, ktorý sme robili s Tumarom Kushnerom, mojím študentom. Keby som vám tento detektor ukázala, asi by ste si najprv mysleli, že ho aktivujete tým, že naň položíte kocku. V skutočnosti tento detektor funguje trochu zvláštne. Pretože, ak kockou zamávate nad detektorom, čo by vám na začiatku určite nenapadlo, detektor sa aktivuje pri dvoch z troch pokusov. A keď urobíte to pravdepodobné, teda položíte kocku na detektor, aktivuje sa iba pri dvoch zo šiestich opakovaní. Takže nepravdepodobná hypotéza má vlastne silnejšie dôkazy. Zdá sa, že mávanie je omnoho účinnejšie ako druhá stratégia. Toto sme urobili; dali sme štvorročným deťom tento vzor dokazovania a požiadali sme ich, aby ho spustili. A naozaj, tieto štvorročné deti použili dôkaz, a mávali objektom ponad detektor.

Dve veci sú na tom naozaj zaujímavé. Po prvé, pomätajte na to, že ide o štvorročné deti. Zatiaľ sa len učia počítať. Ale nevedomky robia zložité výpočty, ktoré im určia hodnotu podmienenej pravdepodobnosti. Druhá zaujímavá vec je, že používajú tento dôkaz na utvorenie predstavy, hypotézy o svete, ktorý sa zdá byť veľmi nepravdepodobný. Podobné štúdie, ktoré sme robili v mojom laboratóriu, ukázali, že štvorročné deti prídu na nepravdepodobnú hypotézu skôr ako dospelí, ktorí by dostali rovnakú úlohu. Teda, za týchto okolností deti používajú štatistiku na poznávanie sveta, ale keďže vedci robia aj pokusy, chceli sme vidieť, či aj deti robia pokusy. Keď deti experimentujú, hovoríme tomu, že skúšajú všetko možné, alebo tiež, že sa hrajú.

Nedávno boli uverejnené viaceré štúdie, ktoré ukázali, že hranie je v skutočnosti istý druh experimentálneho výskumného programu. Tu je jedna z laboratória Cristine Legare. Cristine použila náš Blicket Detektor. Ukázala deťom, že žlté ho aktivovali a červené nie, a potom im ukázala anomáliu. Teraz uvidíte, ako tento malý chlapec prešiel piatimi hypotézami počas dvoch minút.

(Video) Chlapec: A čo toto? Rovnako ako druhá strana.

Alison Gopnik: OK, jeho prvá hypotéza bola práve vyvrátená.

(Smiech)

Chlapec: Táto zasvietila a táto nič.

AG: OK, vytiahol si svoj poznámkový blok na pokusy.

Chlapec: Čím sa to rozsvecuje? (Smiech) Neviem.

AG: Každý vedec spozná tento výraz zúfalstva.

(Smiech)

Chlapec: Aha, pretože to musí byť takto a toto zase takto.

AG: OK, hypotéza číslo dva.

Chlapec: Preto. Ou.

(Smiech)

AG: Toto je jeho ďalší nápad. Povedal experimentátorovi, aby spravil toto, aby to skúsil položiť na iné miesto. Tiež nefunguje.

Chlapec: Aha, pretože svetlo ide len potiaľto, sem už nie. Aha, spodok tejto krabice má v sebe elektrinu, a toto elektrinu nemá.

AG: OK, to je štvrtá hypotéza.

Chlapec: Svieti. Takže keď dáme štyri. Štyri sem, aby to zasvietilo, a dve sem, aby to zasvietilo.

AG: OK, to je jeho piata hypotéza.

Toto je obzvlášť milý a výrečný chlapček, ale, čo Cristine zistila, je, že toto je celkom zvyčajné. Keď sledujete deti pri hre, keď ich požiadate, aby niečo vysvetlili, to, čo v skutočnosti robia, je séria experimentov. Pri štvorročných deťoch je to celkom bežné.

Nuž, aké je byť takýmto stvorením? Aké je byť jedným z tých úžasných motýľov, ktorý vie otestovať päť hypotéz za dve minúty? Ak sa vrátime k tým psychológom a filozofom, mnohí z nich tvrdili, že bábätká a deti vnímajú len málo, ak vôbec niečo. Ja si myslím, že opak je pravdou. Myslím si, že bábätká a deti vnímajú viac ako dospelí. O tom, ako funguje vedomie dospelého človeka, vieme toto. Pozornosť a vedomie dospelého vyzerajú trochu ako svetlo baterky. U dospelého, keď sa rozhodne, že niečo je relevantné alebo dôležité, venuje tomu pozornosť. Naše uvedomenie si veci, ktorej sa venujeme, sa stane extrémne jasným a živým a všetko ostatné sa akoby ponorilo do tmy. Dokonca vieme aj niečo o tom, ako to mozog robí.

Keď dávame pozor, kôra čelového laloku, výkonná časť nášho mozgu, pošle signál, ktorý malú časť nášho mozgu urobí omnoho prispôsobivejšou, tvárnejšou, lepšou v učení sa a vypne aktivitu vo zvyšku mozgu. Máme teda veľmi sústredený, cieľavedomý druh pozornosti. Keď sa pozrieme na bábätká a malé deti, vidíme niečo celkom iné. Myslím si, že bábätká a malé deti majú skôr lampáš vnímania, než baterku vnímania. Teda sú veľmi zlé v sústredení sa len na jednu vec. Ale sú veľmi dobré v zbieraní množstva informácií z mnohých rôznych zdrojov naraz. Ak sa pozriete na ich mozog, uvidíte, že sú zaplavené neuroprenášačmi, ktoré podnecujú učenie a tvárnosť, a obmedzujúce časti sa ešte nespustili. Keď teda povieme, že bábätká a malé deti nevedia dávať pozor, v skutočnosti tým myslíme, že nevedia nedávať pozor. Nevedia sa zbaviť všetkých zaujímavých vecí, ktoré by im mohli niečo povedať, a sledovať len to, čo je dôležité. Tento druh pozornosti, vedomia, by sme očakávali od motýľov, ktoré sú stvorené na učenie.

Ak by sme sa ako dospelí chceli vcítiť do vedomia dieťaťa, myslím, že najlepšie je predstaviť si novú situáciu, v ktorej sme nikdy predtým neboli - keď sa zamilujeme do niekoho nového, alebo keď sme prvýkrát v novom meste. Naše vedomie sa vtedy nestiahne, ale rozšíri sa, takže tie tri dni v Paríži sa zdajú byť plnšie vnímania a zážitkov ako mesiace, počas ktorých sme chodiace, hovoriace a na mítingoch sediace zombie. A mimochodom, tá káva, tá skvelá káva, ktorú pijete dole, vlastne napodobňuje efekt detských neuroprenášačov. Tak aké je byť dieťaťom? Je to ako byť zamilovaný, prvýkrát v Paríži a po troch dvojitých espresách. (Smiech) Je to skvelý stav, ale hrozí vám, že sa o tretej ráno budete budiť s plačom.

(Smiech)

Je dobré byť dospelým. Nechcem priveľa hovoriť o tom, aké skvelé sú bábätká. Je dobré byť dospelým. Vieme si sami zaviazať šnúrky a prejsť cez ulicu. A je správne, že vynakladáme veľa úsilia nato, aby deti mysleli ako my. Ale ak chceme byť ako motýle, mať otvorenú myseľ, učiť sa, prestavivosť, kreativitu, inovatívnosť aspoň niekedy, mali by sme začať viac rozmýšľať ako deti.

(Potlesk)