Aimee Mullinsová o behaní

Cheryl: S Aimee sme mysleli na to – Ahoj, Aimee. Aimee Mullins: Ahoj

Cheryl: S Aimee sme mysleli na to, že sa trochu porozprávame, a chcela som, aby Vám prezradila, čo z nej robí takú významnú športovkyňu.

AM: Tí z Vás, ktorí videli fotku v krátkom životopise, už asi vedia, o čo ide. Podstúpila som amputáciu nôh, keďže som sa narodila bez ihlíc. Amputovali mi ich, keď som mala jeden rok a odvtedy behám pekelne rýchlo – ako pojašená.

Cheryl: Prečo nepovieš niečo o tom, ako si sa dostala na Univerzitu v Georgetowne? Prečo nezačneme tým?

AM: Študujem v poslednom ročníku medzinárodných vzťahov v Georgetowne. Po skončení strednej školy mi udelili univerzitné štipendium na celé štúdium. Každoročne sa vyberajú traja študenti z celých Spojených štátov na štúdium medzinárodných vzťahov, a tak som vyhrala vstupenku na Georgetown, kde som už štyri roky – a milujem to tam.

Cheryl: Keď sa tam Aimee dostala, uvedomila si, že ju zaujíma atletika a rozhodla sa, že niekomu zavolá a začne sa vypytovať. Povedzme si niečo o tom.

AM: Jasné. Myslím, že som sa točila stále okolo športu. V detstve som hrala päť rokov softbal. Počas strednej školy som súťažne lyžovala a na univerzite som bola trochu neposedná, keďže som rok či dva žiaden šport nerobila. A nikdy predtým som nesúťažila s hendikepovanými. Vždy som súperila s inými zdravými športovcami. Nič iné som nepoznala. Vlastne, do svojich 17-tich som ani nestretla nikoho s amputáciou. Počula som, že robia stretnutia so všetkými hendikepovanými bežcami, a povedala som si: "Neviem, ako to síce chodí, ale nebudem to kritizovať skôr, ako sa pozriem, o čo ide." A tak som si v '95-om rezervovala letenku do Bostonu – mala som 19 a bola som jasným kandidátom na čierneho koňa. Ešte nikdy som takto nesúťažila. Niekoľko týždňov pred stretnutím som vyšla na jednu dráhu, aby som zistila, ako ďaleko zabehnem, a stačilo mi 50 metrov – ledva som dýchala. Mala som protézy vyrobené z niečoho ako kombinácia dreva a plastu, pripevnené boli suchým zipsom, na nich veľké, hrubé vlnené ponožky, veď viete, nie práve najpohodlnejšie veci, ale iné som nepoznala.

A takto sa ocitnem v Bostone proti ľuďom, ktorí majú protézy vyrobené z uhlíkového vlákna s tlmičmi nárazov a inými vylepšeniami, a pozerajú na mňa – akože: "Fajn, už vieme, kto preteky nevyhrá." Ja som tam šla s očakávaním, ani neviem, čo som čakala, ale keď som videla muža, ktorému chýbala celá noha, ako sa pripraví na skok do výšky, na jednej nohe doskáče k latke a skočí 188 cm... V '96 skočil Dan O'Brien v Atlante 180 cm len pre porovnanie toho, že... viete, toto sú skutočne dokonalí atléti, bez bližšieho upresnenia slova "atlét". A tak som sa rozhodla, že tomu dám šancu a s rozbúšeným srdcom som zabehla svoje prvé preteky, porazila národného rekordéra o tri stotiny sekundy a stala sa na prvý pokus novou národnou rekordérkou.

Ľudia, samozrejme, vraveli: "Aimee, ty si rýchla, máš vrodenú rýchlosť, ale nemáš žiadnu techniku ani cit k tomu, ako tú dráhu zabehnúť. Bežala si zmätene. Všetci sme videli, ako ťažko ti to šlo." A tak som sa rozhodla, že zavolám trénerovi atletiky na Georgetowne. Vďaka bohu, že som netušila, aké meno má tento muž vo svete atletiky. Bol už trénerom piatich olympionikov, jeho kancelária je od podlahy po strop obložená oceneniami "All America" pre najlepších športovcov, ktorých trénoval, a je to trochu strašidelný človek. Zavolala som mu a povedala: "Bežala som na jedných pretekoch, vyhrala som a...

(Smiech)

chcela by som vedieť, či by som, viete... potrebujem vedieť, či by som mohla ísť na niekoľko vašich tréningov pozrieť sa, ako trénujete." Nič iné som nechcela – iba dva tréningy. Môžem prísť a pozrieť sa, čo robíte? A on na to: "Skôr, než sa dohodneme, mali by sme sa stretnúť." Určite si pomyslel: "Do čoho sa to chystám zapliesť?" Tak som sa s ním stretla v jeho kancelárii a videla na plagátoch a obálkach časopisov všetkých tých ľudí, ktorých trénoval. Sedeli sme tam, začali sme sa rozprávať a bola z toho vynikajúca spolupráca, keďže on nikdy netrénoval hendikepovaného športovca, a teda nebol predpojatý voči tomu, čoho som a nie som schopná, a ani ja som nikdy nebola trénovaná, bolo to teda niečo nové, niečo ako dobrodružstvo.

A tak mi štyrikrát do týždňa venoval svoje obedňajšie prestávky, svoj voľný čas, kedy som išla na dráhu a trénovala s ním. Tak som spoznala Franka. To bolo na jeseň v '95-om, a keď sa začínala zima, povedal mi: "Vieš čo, si celkom dobrá. Mohla by si bežať v našom atletickom tíme žien." A ja na to: "Ale, prosím vás." "Nie, nie, naozaj. Môžeš. Môžeš bežať v našom atletickom tíme žien." A tak na jar roku 1996, keď som sa neodvratne blížila k svojmu cieľu dostať sa v máji do amerického paraolympijského tímu, som vstúpila do ženského atletického tímu. To ešte žiadny hendikepovaný človek nedosiahol – behať na univerzite. A tak sa to akosi začalo celé premiešavať.

Cheryl: Povedzme si teraz niečo o tom, ako – na ceste za olympiádou – sa ti na Georgetowne prihodilo niekoľko nezabudnuteľných zážitkov. Porozprávaj im o nich. AM: Ach áno, pred tým som vyhrala vo všetkých súťažiach pre hendikepovaných, v tých, ktorých som sa zúčastnila, trénovala som v Georgetowne a vedela som, že si budem musieť zvyknúť na to, že vidím všetky bežkyne iba zozadu – veď bežím proti budúcej bežeckej hviezde –, a že sa tie bežkyne na mňa pozerajú, akože: Hm, čo sa to tu robí? Nosila som georgetownský atletický dres a vyšla na dráhu s vedomím, že, aj keď som už najlepšia v krajine, aby bol človek ešte lepší, musí trénovať s ľuďmi, ktorí sú zo zásady lepší, ako je on sám.

A tak som sa dostala na podujatie "Big East", ktoré bolo na konci sezóny akousi súťažou o majstrovský titul. Bolo skutočne veľmi teplo. A bolo to po prvýkrát, čo som mala tieto nové šprintérske protézy, ktoré som práve vtedy dostala, a vtedy som si ešte neuvedomila, že toľko potu, ktorý sa vytvoril pod ponožkami, sa bude správať ako mazivo a moja noha sa bude v puzdre protézy posúvať hore-dolu. Počas stovky sa mi tak pri 85 metroch, v celej mojej sláve, vyzula protéza. Takmer sa mi vyzula, pred asi 5 000 ľuďmi. A... bolo to... ponižujúce a... pretože som bola prihlásená aj na dvestovku, ktorá sa začínala za pol hodinu.

(Smiech)

Išla som za trénerom. Hovorím... "Nechcite, prosím, aby som to robila. Nedokážem to pred toľkými ľuďmi. Spadnú mi protézy. A ak sa to stalo pri 85 metroch, neexistuje, že spravím 200." A on tam iba takto sedel. Vďaka bohu, moje prosby ostali nevypočuté, keďže reagoval, akože – on je z Brooklynu, je to obrovský muž – a vraví (hrubým hlasom): "Aimee, čo ak ti spadne protéza? Zodvihneš tú prekliatu vec, dáš si ju späť a dokončíš tie poondené preteky!"

(Potlesk) A aj som ich dokončila. Takže... on... viedol ma správnym smerom. Držal ma na správnej ceste.

Cheryl: Aimee sa teda dostala v roku 1996 na paraolympiádu a bola úplne nadšená. Jej rodina sa išla na ňu pozrieť – bola to veľká vec. V tom období už... Behala si už dva roky, že?

AM: Nie, rok.

Cheryl: Behala už rok. Povedzme si teda teraz, čo sa stalo krátko pred začiatkom pretekov.

AM: Okej, takže – Atlanta '96. Paraolympiáda, len pre objasnenie, je olympiáda pre telesne hendikepovaných ľudí, ľudí s amputáciou, s mozgovou obrnou a športovcov vo vozíkoch – v porovnaní so špeciálnymi olympijskými hrami, na ktorých sú ľudia s mentálnym postihnutím. A tak som bola v Atlante, týždeň po normálnej olympiáde a uchvátilo ma, keď som si uvedomila, že iba pred rokom som vyšla na atletickú dráhu a nezabehla ani 50 metrov. A predsa som tam – ešte bez prehry. V máji som na americkom šampionáte, na kvalifikáciách na paraolympiádu, utvorila nové rekordy a bola som si istá, že si odtiaľ doveziem zlato. Bola som tiež jediná s amputáciou oboch nôh od kolien dolu. Ako jediná žena som sa chystala na skoky do diaľky. A keď som skočila do diaľky, prišiel za mnou chlapík, ktorému amputovali obe nohy: "Ako to robíš? Veď máme mať ploché chodidlo, s ktorým sa nedá odraziť od odrazovej dosky." Ja na to: "No, práve som to spravila. O tom mi nik nepovedal."

Čiže, je to vtipné, od svetového rekordu som zaostávala o 7,5 cm, a naďalej je to tak, takže som bola zapísaná na skok do diaľky, vlastne, na skok do diaľky a sto metrov som sa kvalifikovala. A bola som si istá. Dostala som sa na titulku miestnych novín, ktoré som šesť rokov roznášala. Bol to pocit, že teraz je čas zažiariť. A tak sme boli v zahrievacom štadióne, na atletickej dráhe pre nováčikov, ktorý je niekoľko ulíc od olympijského štadióna. A protézy, ktoré som mala – vyberiem ich. Bola som prvá na svete, kto ich nosil – bola som pokusným králikom – a môžem vám povedať, hovorilo sa o nich ako o turistickej atrakcii.

Každý si ich fotil so slovami: "Na čom to tá holka beží?" A neustále som sa obzerala, kde sú moje súperky. Veď to bolo moje prvé medzinárodné stretnutie. Snažila som sa od kohokoľvek pozisťovať, kto to bol, proti komu som mala bežať. "Ach, Aimee, k tomu sa vrátime neskôr." Chcela som vedieť ich časy. "Neboj sa, si v pohode, ide ti to dobre." To bolo 20 minút pred súťažou v olympijskom štadióne a vyvesili kvalifikačné hárky. Idem sa na ne pozrieť. Môj najrýchlejší čas, svetový rekord, bol 15,77. Pozriem ďalej, dráha vedľa, číslo dva má 12,8. Dráha tri má 12,5, číslo štyri 12,2. Hovorím si: "Čo sa tu deje?" Všetkých nás strčia do autobusu a všetky ženy mali amputovanú ruku.

(Smiech)

Ja na to – A ony sa na mňa všetky pozerali s výrazom: "Ktorá z týchto nie je ako ostatné?" Ja som tam sedela a pomyslela som si: "Ó môj bože, ó môj bože!" Ešte nikdy som neprehrala, či už to bolo štipendium, alebo... keď som súťažne lyžovala, vyhrala som päť zlatých medailí. Vo všetkom som bola prvá. A aj Georgetown – to bolo úžasné. Síce som prehrávala, ale bol to najlepší tréning, veď som bola v Atlante. Tak tam sedíme, najlepší z najlepších a niet o tom pochýb, že prehrám, veľmi. Iba rozmýšľam: "Ó môj bože, moja celá rodina, oni nasadli do auta a pricestovali sem až z Pennsylvánie." Ešte k tomu som bola jedinou americkou šprintérkou. Potom nás zavolali k štartu: "Dámy, máte jednu minútu." A keď som sa pripravovala, bola som zdesená, pretože si v dave začali pošepkávať, bolo počuť tých divákov, ktorí sedeli blízko štartovacej čiary. A ja na to: "Veď viem! Pozrite na to! Toto nemôže byť správne." Myslela som na to, že moja posledná možnosť je, ak už neporazím tieto dievky, tak im aspoň trochu pomätiem rozum, nie?

(Smiech)

Bol to jednoznačne pocti z filmu Rocky IV – ja vs. Nemecko a ostatní, čo boli v kvalifikácii – Estónsko, Poľsko a tak. Potom zaznela štartovacia pištoľ a pamätám si iba, že som skončila posledná, snažila som sa potlačiť slzy zo sklamania a ten nesmierny pocit, že ma práve porazili. A musela som sa zamyslieť nad tým, prečo som to robila, keď som už vyhrala všetko, a načo to bolo dobré? Všetko to trénovanie a že som zmenila svoj život. Stala sa zo mňa univerzitná a aj olympijská športovkyňa. Začala som rozmýšľať nad tým, že úspechom bolo už to, že som sa tam dostala. Myslím, to, že som si iba rok a tri mesiace pred tým predsavzala stať sa olympijskou športovkyňou a že som si povedala: "Môj život sa uberá tadiaľto a ja chcem, aby sa chvíľu uberal tadiaľto, a chcem zistiť, ako ďaleko to dotiahnem."

A to, že som požiadala o pomoc – koľko ľudí sa odhodlalo. Koľko ľudí obetovalo svoj čas a svoje skúsenosti a svoju trpezlivosť, aby sa mi venovali. A to bolo niečo ako spoločná sláva, že stálo za mnou 50 ľudí, ktorí sa pridali k tomuto neuveriteľnému zážitku, akým bola cesta do Atlanty. Čiže, teraz sa riadim takouto filozofiou zakaždým, keď o niečom pochybujem, treba si sadnúť a zamyslieť sa nad napredovaním, nad tým, ako ďaleko človek postúpil v daný deň k svojmu cieľu. Myslím, že je dôležité sústrediť sa na určitý cieľ, ale je dôležité uvedomiť si aj napredovanie po ceste k nemu a to, ako sa človek rozvíjal. Myslím, že to je úspech. Ten skutočný úspech.

Cheryl: Ukážme si teraz tvoje protézy.

AM: Jasné. Cheryl: Pozrime sa na viac ako jeden pár protéz.

AM: Tak, toto sú moje pekné nohy.

(Smiech)

Vlastne, nie, toto sú moje skrášlené nohy a sú úplne nádherné. Musíte prísť bližšie a pozrieť si ich. Sú na nich naznačené chĺpkové miešky a môžem si na nich farbiť nechty. A môžem nosiť vysoké podpätky, ale vážne. Vy tomu nemôžete nerozumieť, aké to je ísť do obchodu s obuvou a kúpiť si čokoľvek chcem. Cheryl: Môžeš si zvoliť svoju výšku? AM: Presne tak, môžem si zvoliť výšku.

(Smiech)

Basketbalový hráč Patric Ewing, ktorý hral v 80. rokoch za Georgetown, sa tam vracia každé leto. A ja som si z neho v telocvični neustále uťahovala, pretože stále prišiel so zraneniami nôh. A ja mu vravím: "Daj ich dolu. Netráp sa kvôli tomu. Môžeš byť vysoký hoci 2,5 m. Stačí, ak ich dáš dolu."

(Smiech)

Aj keď, jemu sa to nezdalo také vtipné. Fajn, takže, toto sú moje bežecké protézy z uhlíkového vlákna, ako som už spomínala, a musím k nim mať správne puzdro. Ach, zrazu tu mám toľko protéz. Toto je... môžeš mi to podržať? Toto je protéza, ktorú mám na tenis, softbal a tak. Je v nej tlmič nárazov, takže vydáva taký jemný, sykavý zvuk, keď v nich poskakujem. Fajn. Toto je ten silikón, ktorý si vyhrniem, silikónové puzdro, ktoré drží protézu na mieste, a keď sa potím, noha sa mi v ňom hýbe hore-dolu.

Cheryl: Máš v nich inú výšku?

AM: V týchto?

Cheryl: V týchto.

AM: Neviem. Nemyslím. Asi nie. Možno som o trochu vyššia. Môžem si vlastne dať obe protézy.

Cheryl: Na týchto nohách vlastne Aimee ani nevie stáť. Musí sa v nich hýbať...

AM: Hej, musím sa v nich naozaj hýbať a rovnováha je v nich tak trochu umením. Ale bez silikónového puzdra, iba sa do nej pokúsim stúpiť. Bežím teda v týchto a v nich som aj šokovala polovicu sveta.

(Potlesk)

Majú napodobňovať ozajstný tvar nohy šprintéra počas behu. Ak si pozriete šprintéra, prstová časť jeho chodidla sa ako jediná dotýka dráhy, takže keď stojím v týchto nohách, môj zadný stehenný a sedací sval sú stiahnuté, ako keby som stála na prstovej časti chodidiel, ak by som mala nohy.

(Publikum: Kto ich vyrobil?)

AM: Spoločnosť Flex-Foot z mesta San Diego. Bola som pokusným králikom a dúfam, že aj naďalej budem pre každý druh novej protézy, ktorý vyjde. Ale ako som už povedala, tieto sú vlastne pôvodným prototypom. Potrebovala by som ale nové, lebo keď som bola nedávno na súťaži, bolo to znova... opakovalo sa to, čo kedysi.

Moderátor: Aimee a dizajnér protéz budú na podujatí TED Med 2 a tam budeme hovoriť o dizajne týchto protéz.

AM: Áno, budeme.

Cheryl: No vidíte.

AM: Takže toto sú bežecké protézy a môžem si dať druhé...

Cheryl: Môžeš nám povedať, kto navrhoval tie ostatné protézy?

AM: Áno, tieto mám z Anglicka, z mesta Bournemouth, asi dve hodiny južne od Londýna, a v Spojených štátoch som jediná, čo ich má, čo je doslova hriech, keďže sú tak pekné. A nemyslím to kvôli prstom na chodidlách a... aj keď som na bežeckej dráhe skutočne športovkyňou, mimo dráhy chcem zostať ženskou a myslím, že je veľmi dôležité, aby človek nebol obmedzený v žiadnej oblasti, či už je to pohyblivosť, alebo hoci aj móda. Chcem tým povedať, milujem to, že môžem ísť kamkoľvek a vybrať si, čo chcem, aké topánky a aké sukne len chcem a dúfam, že sa mi sem podarí tieto protézy priniesť a sprístupniť ich mnohým ľuďom. Tiež sú zo silikónu. Toto tu dolu je skutočne obyčajná, jednoduchá protéza. Pod týmto je to ako noha Barbie bábiky.

(Smiech)

Je vyformovaná do tohto tvaru, takže k nej musím nosiť 5 cm podpätky. A je naozaj... toto dám dolu, aby ste to mohli vidieť. Neviem, či to vidieť dobre, ale je naozaj vyformovaná takto. Na chodidle sú žily a päta je nafarbená na ružovo a moja achilova šľacha, ona je trochu ohybná. A je to naozaj úžasný kúsok. Dostala som ich pred rokom a dvoma týždňami. A toto tu je koža zo silikónu. To bolo totiž takto, pred dvoma rokmi si istý pán v Belgicku povedal, že ak môže v múzeu voskových figurín Madame Tussauds vidieť napodobeninu herečky Jerry Hallovej, ktorá vyzerá tak živo, akoby dýchala, prečo nevedia pre niekoho vyrobiť končatiny, ktorá vyzerá ako noha, rameno alebo ruka? Už sa pre ľudí s popáleninami vyrábajú aj uši. So silikónom sa dajú robiť úžasné veci.

Cheryl: Pred 2 týždňami si bola Aimee na ESPY prevziať cenu Arthura Asheho za humanitárny čin v oblasti športu. A keď tam prišla do mesta, začala nervózne pobehovať a povedala mi: "Musím si kúpiť nejaké nové topánky!" Mali sme hodinu do odovzdávania cien a myslela si, že si zohnala topánky s 5 cm podpätkami, ale v skutočnosti si kúpila topánky so 7 cm podpätkami.

AM: A toto je pre mňa problém, pretože tým pádom by som musela celý večer chodiť takto.

Cheryl: 45 minút sme... našťastie, v hoteli boli úžasne ústretoví. Zohnali niekoho, aby prišiel a odpíli časť podpätkov.

(Smiech)

AM: Recepčnému som povedala, bola som totiž utrápená a Cheryl stála vedľa. Vravím mu: "Pozrite, máte tu niekoho, kto by mi mohol pomôcť, pretože mám taký problém." A najprv ma tam chceli iba zrušiť s tým, že "mrzí nás to, ak sa vám nepáčia topánky. Je neskoro." "Nie, nie, nie. Mám tieto špeciálne nohy a potrebujem k nim 5 cm podpätky. Tieto podpätky majú 7 cm. Potrebujem z nich ubrať." Oni na to "fajn". Nechceli do toho ísť. Nechceli sa toho ani dotknúť. Potom to spravili. Inak, tieto nohy sú úžasné. O niekoľko týždňov sa ešte chystám späť, aby na nich čo-to zmenili. Chcem takéto nohy, ale s plochými chodidlami, aby som mohla nosiť tenisky, pretože s týmito to nejde. Takže... Moderátor: To by bolo všetko.

Cheryl: Toto je Aimee Mullinsová.

(Potlesk)