Pískanie, aké ste ešte nepočuli

(Pískanie)

(Potlesk)

Ďakujem. (Potlesk) Ďakujem veľmi pekne. Bolo to pískanie. Snažím sa hovoriť po anglicky. Čo tento bacuľatý, kučeravý chlapík z Holandska? Prečo píska? Nuž, pískam vlastne od štyroch rokov, približne od tohto veku. Otec si doma vždy pískal a ja som si myslel, že je to časť komunikácie v mojej rodine. Tak som si teda pískal spolu s ním a vlastne, kým som mal 34 rokov, vždy som ľudí pískaním obťažoval a iritoval. Pretože, aby som bol úprimný, moje pískanie je akýmsi druhom deviantného správania. Pískal som si, keď som bol sám, pískal som v triede, na bicykli, pískal som si všade.

Pískal som si aj na vianočnej oslave s rodinou mojej manželky. Podľa mňa mali otrasnú vianočnú hudbu. A keď počujem hudbu, ktorá sa mi nepáči, snažím sa ju vylepšiť. Tak ako „Rudolf, sob s červeným nosom" -- poznáte tú pieseň? (Pískanie) Môže však znieť takto. (Pískanie) Počas vianočnej oslavy, vlastne pri večeri, to bolo veľmi otravné. Moja švagriná ma preto párkrát požiadala: „Prestaň si pískať, prosím." Ja som však nemohol. A v istom momente -- musím priznať, že som už mal v sebe nejaké víno -- som povedal: „Ak by bola v pískaní súťaž, zúčastnil by som sa jej."

O dva týždne som dostal SMS správu: „Ideš do Ameriky." (Smiech) No dobre, idem do Ameriky. Rád by som, ale prečo? Hneď som jej samozrejme zavolal. Googlila a našla majstrovstvá sveta v pískaní, samozrejme v Amerike. Nečakala, že tam pôjdem a ja by som stratil tvár. Neviem, či je to v angličtine správny výraz, ale Holanďania, ktorí tu sedia, budú chápať, čo som myslel. (Smiech) Stratil som tvár. (Potlesk) Myslela si: „Nikdy tam nepôjde." Ja som však išiel. Išiel som teda do Louisburgu v Severnej Karolíne na juhovýchode USA a vkročil som do sveta pískania. Takisto som vkročil na majstrovstvá sveta, kde som v roku 2004 aj vyhral.

(Potlesk)

Bolo to samozrejme veľmi zábavné a aby som obhájil svoj titul -- tak ako športovci a iní majstri -- pomyslel som si, že sa teda v roku 2005 vrátim späť a opäť som vyhral. Potom som sa pár rokov nemohol zúčastniť. V roku 2008 som sa znova zúčastnil v japonskom Tokiu a opäť som vyhral. A tak sa stalo, že stojím tu, v Rotterdame, v krásnom meste, na veľkom pódiu a rozprávam tu o pískaní. Vlastne si teraz pískaním zarábam na živobytie. Zanechal som svoju prácu ošetrovateľa. (Potlesk) Pokúšam sa žiť svoj sen, aj keď to vlastne mojím snom nikdy nebolo, ale znie to tak dobre.

(Smiech)

Dobre, dnes tu nebudem pískať sám. Hovoríte: „Huh, čo tým myslíte?" Nuž, vlastne si idete zapískať spolu so mnou. Potom vždy príde to isté -- ľudia sa pozerajú jeden na druhého a myslia si: „Bože, prečo? Môžem odísť?" Nie, nemôžete. Je to naozaj veľmi jednoduché. Pieseň, ktorú budem pískať, sa volá „Fête de la Belle". Má asi 80 minút. Nie, nie, nie. Má 4 minúty. Najprv si s vami chcem nacvičiť vaše pískanie. Takže zapískam tón. (Pískanie) (Smiech) Prepáčte, zabudol som na niečo. Musíte pískať v rovnakom tóne ako ja. (Smiech) Počul som veľa rôznych tónov.

(Pískanie)

Je to veľmi sľubné. Je to veľmi sľubné. Poprosím technikov, aby pustili hudbu. Keď začne, tak vám len ukážem, kde sa zapojíte a uvidíme, čo sa stane. Aha. Prepáčte, technici. (Smiech) Už som si na to tak zvykol. Spustím to sám. Dobre, tu je to.

(Smiech)

(Hudba)

(Pískanie)

Dobre.

(Pískanie)

Je to ľahké, však?

(Pískanie)

Teraz príde sólo. Navrhujem, že ho zapískam sám.

(Pískanie)

(Potlesk)

Max Westerman: Geert Chatrou, majster sveta v pískaní.

Geert Chatrou: Ďakujem. Ďakujem.